Stellin príbeh

Ahoj, volám sa Stella. Mám 19 rokov a som na vozíčku. Rada by som
vám porozprávala príbeh o tom, ako sa mi to stalo, preto, aby ste si
dávali pozor. Určite väčší ako ja. Lebo na všetko môžeme
doplatiť. Nebola som vždy na vozíčku. Môj život bol dovtedy úplne
normálny, ako život každého iného človeka. Mala som obyčajné
problémy a obyčajné starosti dospievajúceho dievčaťa. Chcete
vedieť, ako sa to stalo? Tak čítajte ďalej. Všetko sa to začalo
takto:

Bolo 16.2 a ja som utekala pred fontánu, na miesto, kde sme sa vždy
stretávali. V ten deň, bolo naše výročie. Rok. Boli sme spolu
presne rok a ja som čím ďalej, tým viac chápala, že Toby je
človek, ktorého som stále hľadala a aj našla. A ja? ja som opäť
meškala, ako vždy. No našťastie Toby, vtedy môj miláčik Toby bol
veľmi prispôsobivý a nikdy mu nevadilo, keď som meškala. Možno aj
preto som ho tak strašne ľúbila. Vždy keď ma zbadal, mal v očiach
iskru a radosť. Ale v ten deň nie. keď som vtedy celá udýchaná
dobehla k fontáne, stál tam, prešľapoval z miesta na miesto a pozeral
sa na hodinky. S nepochopením som sa behom približovala k tomuto
výjavu.
- "Ahoj miláčik!" -
Pozdravila som ho a na pery mu vtisla dlhý bozk. Nič. Neopätoval.
,,,Niečo sa muselo stať! Ale kľud, nech na mne nieje nič vidieť,
určite mi to nejako vysvetlí!,,,
- "Toby, stalo sa niečo? Vieš, keď je to kvôli tomu meškaniu, tak
ja, prepáč..." -
- " Nie, poď, ideme." -
Bez toho, aby ma chytil za ruku, ma viedol mestom a prišli sme do
parku. Nášho parku. Ach, koľko spomienok nás vtedy spájalo u tomuto
miestu. Naše prvé bozky, prvé dotyky, riešenia problémov, či už
našich, alebo nie. Toby vtedy začal.
- "Stelli, prosím, sadni si." -
A tak som ho poslúchla. Ako nemá som si sadla a nechápala som, čo sa s
ním deje. Vnímala som jeho odpor, mimochodom badateľný už dlhší
čas, jeho chlad v očiach, jeho nezáujem... Toto všetko z neho vtedy
vyžarovalo a ja som naozaj, naozaj nechápala. Keď začal
rozprávať, začal mi aj postupne rúcať môj svet.
- " Vieš Stella, že sa už poznáme kura dlho a svojho času, to
pre mňa aj niečo znamenalo...No vieš, čo som ti hovoril o Laure,
mojej bývalke tak...ja neviem ako sa to...je proste tehotná. So mnou.
A už mám syna, Jakuba...Vieš ja..."
Viac som nepotrebovala počuť. Darček som mu hodila do tváre a
rozbehla sa preč. Nevnímala som nič, absolútne nič, ani to, čo
za mnou volal. Nezaujímalo ma to. Bezhlavo som utekala, vlastne, ja ani
neviem kde. Hlavne preč! No ďalej, si už nepamätám nič, len zvuk,
ktorý až priveľmi pripomínal škripot bŕzd. Ten zvuk si zapamätám
asi navždy.

Keď som sa prebrala, bolo už 18.2. Pamätám si,že prvé, čo som
uvidela, keď som otvorila oči, bolo plno prístrojov a...Toby! V tom
momente, som sa chcela opäť spať. Opäť sa vrátiť do stavu bez
myšlienok, bolesti a starostí. Ale ten strašný pocit na mňa doľahol
ako svetlo, ktoré sa mi predralo do očí hneď po tom, ako som
otvorila oči. Cítila som sa strašne. Akonáhle Toby uvidel, že som
otvorila oči odišiel a o chvíľu sa vrátil aj s mojimi rodičmi.
Keď ma zbadali, rozplakali sa a začali. O tom, ako som sa vraj hodila
pod auto, o tom, ako vodič, ktorý ma zrazil ušiel, o tom, ako mi
okoloidúci ľudia začali dávať prvú pomoc a o tom, o tom, že som
ochrnutá. Áno, že som ochrnutá! Tento fakt sa mi ozýval v hlave,
ako slovo vyslovené v jaskyni. Ochrnutá, ochrnutá, ochrnutá! Ako na
truc, naschvál, som sa posadila, nevšímala som si točenie v hlave, a
pohla som nohami Vlastne chcela som nimi pohnúť, ale nedalo sa!
Snažila som sa tak veľmi, až sa mi tisli slzy do očí. No keď sa mi
ani po tom nohy nepohli, slzy sa mu spustili ešte väčším prúdom,
ktorý som nemohla zastaviť. Plakali aj moji rodičia, plakali sme
všetci, Len Toby nie. Stál tam a z neho stále vyžaroval ten istý
chlad ako vtedy, keď mi oznámil tú správu, ktorá mi zničila život.
- " Odíď, ihneď odíď!!" - , pošepla som, ale dosť zreteľne na to,
aby to všetci počuli. A ten? Odišiel. Odišiel a ja už som ho nikdy
nevidela. Našťastie, lebo neviem si predstaviť, čo by som urobila, ak
by som ho ešte niekdy zbadala, fakt neviem.

Týmto sa to všetko len začalo. Skončila som na vozíku, bez
možnosti sa ešte niekedy postaviť na nohy. Museli sme sa
presťahovať, kúpiť auto a ja som musela zmeniť školu. Tá moja
stará bola s bariérami a nebola prispôsobená pre žiakov s
postihnutím. Akýmkoľvek postihnutím.
Rok po mojej nehode, sa mi zabil otec. Zrútilo sa lietadlo a s ním na
palube. O niečo neskôr nám volali z polície, že našli vinníka
mojej nehody. Poslali mi predvolanie na súd, aby som svedčila,
pretože keď ešte žil otec,podali na neho trestné oznámenie kvôli ublíženiu na zdraví. Ale ja som nikde nechcela ísť. Proti nikomu som nechcela svedčiť. Chcela som už len to, aby sme na to všetko zabudli a aby jediná vec, ktorá mi to všetko iba mala pripomínať, bol môj vozík. Obvinenie sme stiahli a toho muža sme poprosili aby nás už v živote nekontaktoval. Teraz, po dvoch rokoch to beriem všetko s odstupom. odžité mám toho až až. S mamou si žijeme v malom domčeku a snažíme sa začať od začiatku. Neviem vám povedať, čo bude ďalej, no náš život nabral úplne iný zmysel. Ale jedno viem určite. Život si treba užívať každú sekundu, lebo potom, už môže byť neskoro. Až príliš neskoro...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu