Venované môjmu pradedkovi - Apkovi...:)

Tento blog by som chcela venovať môjmu pradedkovi Apkovi. Človeku, ktorý bol a aj vždy bude výnimočný.
Apko bol vždy zvláštny a iný človek, ale v dobrom slova zmysle. Bol hrdý a pomoc iných odmietal, až kým ho okolnosti nedonútili sa podriadiť starostlivosti inej osoby. Stalo sa to pred dvoma rokmi, keď dostal mozgovú príhodu. Človek zdravý a života schopný naraz ostal pripútaný na vozík bez opätovnej možnosti sa postaviť. Nemôže rozprávať a hýbe len jednou rukou. Čo je zvláštne, tak vníma. Vníma to, čo mu človek ropzáva, vníma okolnosti, ktoré sa okolo neho dejú. No aj keby chcel, nemôže sa ku tomu vyjadriť, pretože pocity dáva najavo len dvoma spôsobmi, buď sa smeje, alebo plače.
Náš Apko, bol vždy iný ako my a žil si vo vlastnom svete. Svete farieb a štetcov, ktoré pre neho znamenali veľa. Už odmalička bol jeho životom maľovanie obrazov. Svoju prvú výstavu mal v 19 a už vtedy bolo jasné, ktorým smerom sa jeho život pohne. No nemal to jednoduché, kedže v tej dobe, sa nemohol živiť ako maliar. No maľovať mu nikto nezakázal a tak si našiel svojich "ľudí" mimo svojho bydliska - Kežmarku. On by sa malovania nikdy nevzdal.
Vždy keď som vkročila do jeho domu, mala som pocit, akoby som sa vrátila spať o niekoľko rokov. Jeho dom bol miestom, z ktorého vyžarovalo neskutočné dobro a pokoj. Na atmosfére pridávali aj štetce, obrazy a farby, ktoré boli všade, kde ste sa pozreli. To miesto malo umelecký nádych tak, ako aj celý Apkov život.
Smutné je, že maliar svetového kalibru, ako bol on a to doslova, nebol vo svojej krajine až tak dobre známi. Samozrejme že ľudia, ktorý sa umeniu venovali, poznali jeho meno až príliš dobre. Ale oproti tomu, ako bol uznávaný v zahraničí, bol tento jeho "úspech" na Slovensku nič. Náš národ nedokázal nikdy dobre oceniť to, ako Apko maľoval. A to, že maľovanie bolo pre neho všetkým, svedčí aj to, že za svoj život namaľoval viac ako 6 000 obrazov. Stačilo by vidieť jeden z nich a pochopili by ste, o čom tu celý čas píšem.
A tak, keď sa teraz na neho zahľadím, nikdy sa neubránim slzám. Človek s takou životnou silou a chuťou, pripútaná na vozík kvôli udalostiam posledných rokov. A keď mi pohľad opätuje, ani on sa slzám neubráni. Vždy vo mne spozná jeho vnučku. Tú s ktorou nemal nikdy možnosť sa bližšie porozprávať...
Nikdy mi to nedá a vždy sa musím zamyslieť nad tým, prečo kým ešte viedol normálny život, sme sa nemohli stretávať častejšie. Bývali sme v iných mestách a každý sme mali iný život, to pripúšťam. Ale aj tak ma to vždy zamrzí, že už nikdy neuvidím toho starého milého uja, môjho pradedka, ako mi pred domom niečo hovorí o svojich obrazoch a ja pri tom hladkám jeho psíka Puňťa, ktorý bol neodmysliteľnou súčasťou jeho života a ktorý vdychoval do toho čarovného miesta niečo ľudské a zmyselné, aj keď to bol len pes.
Apko oslávil 11. 10 tohto roku 80 rokov. Nikdy by som si nemyslela, že bude mať takú oslavu, ale mal a to len a len vďaka mojej babke, ktorá pre neho urobila asi to najkrajšie prekvapenie aké mohla. V Kežmarskom múzeu sa 10. 11 uskutočnila výstava jeho obrazov (ktoré sme boli schopní pozhánať, pretože všetky obrazy daroval a predal) a aj slávnostné otvorenie výstavy. A to všetko na počesť jeho narodenín. Boli sme tam celá rodina ale aj významní ľudia z Kežmarku, ktorí pomáhali, celú túto akciu urobiť. Starosta, primátor a iní. Ako sme tam tak stáli a počúvali príhovor mojej babky, jeho dcéry a to dokonca nevlastnej, ktorá to všetko sama zorganizovala a urobila a to nemá dvadsať, nikto sa neubránil slzám, dokonca ani ona. Boo to neskutočné ju tam vidieť ako stojí pred všetkými a ani nemôže hovoriť tak sa jej triasol hlas a môj brat, ktorý stál za ňou jej s plačom podával vreckovku. Plakala som ja, ale aj celá naša rodina. A Apko? Ten tam sedel a plakal. Myslím si, že aj keby mohol hovoriť nemal by slov na to, čo sa tam práve dialo. Bolo nás tam asi sto a každý prišiel pogratulovať a vzdať hold jemu....
Neviem, či ste toto vôbec čítali a ak áno, patrí vám moja veľká vďaka, pretože Apko je úžasný človek a ja na neho nikdy nezabudnem. Som hrdá na to, že práve on je môj pradedko.
Venované Pavlovi Čaplovičovi...

 Vyznanie

4 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu