„Ahoj,“ odzdravila som ju.
Otočili sme sa a vykročili ku škole. Zamierili sme ku skrinkám.
„Čo máš teraz za hodinu?“ opýtala som sa.
„Hm... dejiny výtvarníctva,“ odpovedala mi.
„Aha. Ja mám biolu. Tak sa stretneme na obete?“
„Okej.“
A každá sme išli svojou cestou. Cez vyučovanie som plánovala ako zmlátim Dávida po vyučku. A tak riadne. Skúsi ešte raz niečo urobiť Tamare a zabijem ho!
Hodiny sa vliekli ako slimák skrížený s korytnačkou a internetom Explorer. To bolo hrozné. Umierám! kričala som v mysli a zúfalo prevrátila oči. Klesla som na lavicu. Asi som na nej ležala dlho, keďže učiteľ ku mne pristúpil a potriasol mnou za plece.
„Laura, je ti niečo?“ opýtal sa ma učiteľ.
„Čo? Nie, nie...“ odpovedala som.
„Tak mi tu nelež na lavici!“
„Dobre. Prepáčte.“
Odišiel naspäť ku katedre a ďalej vysvetľoval učivo. Bola len tretia hodina. Ešte hodina a bude obed! Už som hladná. Som zvedavá kedy mi začne škvŕkať v žalúdku.
Konečne sa skončilo utrpenie a ja som mohla ísť na obed. Tamara už sedela pri stole a jedla svoj obed. Prišla som k nej a klesla som na stoličku zo zúfalým povzdychom. Tamara sa na mňa pozrela.
„Čo sa deje?“ opýtala sa ma.
„Nič... len toto doobedie bolo nekonečné!“ vyhlásila som.
„Aha... No mne to ubehlo rýchlo.“
So zdvihnutým obočím som sa na ňu pozrela. „To myslíš vážne?“
„Áno, myslím.“
„Chcem byť v tvojej koži.“ Poriadne som si zahryzla do pizza rožku a začala ho prežúvať.
„Nechci...“ povedala namrzene.
„Prečo? Čo sa dnes stalo?“ prehltla som a znova si poriadne odhryzla.
„Len tak,“ usmiala sa.
„Fakt sa nič nestalo?“
„Nie fakt nič.“
„Fakt?“
Pozrela mi do očí a povedala. „Fakt nič.“
„Naozaj?“
„Mám ti to povedať po francúzsky?!“
„Hej,“ začala som si s nej robiť srandu.
„Vraiment rien ne s'est passé!!“ povedala mi niečo, čomu som nerozumela.
„What?“ opýtala som sa.
„Vraiment rien ne s'est passé! Znamená po francúzsky naozaj sa nič nestalo.“
„Aha.“ Začala som sa smiať. Tamara sa najprv po mne pozerala a potom sa rozosmiala aj ona. Bolo nás počuť na celú jedáleň a tak sa všetky hlavy otočili k nám a pozerali sa na nás ako na retardov.
Najedli sme sa a vrátili sa ku skrinkám. Vybrala som si učebnice na ďalšiu hodinu a pri skrinkách sme sa rozdelili s Tamarou.
Zvyšné hodiny ubehli rýchlo a tak som sa tešila na koniec vyučovania, že konečne zmlátim toho debila, až mi to vyučovanie ubehlo rýchlo.
Zazvonilo a posledná hodina sa skončila. Vyšla som na chodbu. Začala som hľadať Dávida.
Našla som ho pri jeho skrinke. Pristúpila som ku nemu a povedala: „Dávid... Čo keby sme ty....ja... išli pred školu...“
„Jasné!“ povedal a objal ma okolo pása.
„Ak chceš aby tvoja ruka nebola zlomená, tak ju daj od môjho pása čo najďalej.“
„Okej.“
Vyšli sme pred školu.
„Tak aby som to nezdržovala,“ povedala som.
„Tak fajn, ty dračica...“ odpovedal vzrušene, načiahol sa po mne, našpúlil pery a zavrel oči.
Nadvihla som jedno obočie a pri tankovala som mu pravý hák... ďalšia pecka trafila jeho brucho.
„Aúú… to bolo za čo?“
„Netvár sa že nevieš!"
A ďalšia už na neho letela, ale minula som. Fuck!
„Čo robíš?" znova som mu tresla do brucha.
„No, ták už prestaň!! Au!“
„Nie neprestanem!“
Už na neho letela ďalšia, no vyhol sa. On si to nenechal a jedna sa ušla aj mne. Čo ma vytočilo ešte viac.
„Tak ty si sa opovážil ma udrieť !!!"
„Však ty ma tu mlátiš, a ja sa od nikoho biť nenechám."
„Fajn! ty si to chcel!“ S tou najväčšou zlosťou som sa do neho pustila. Jedna z mojich tvrdých pästí mu zasiahla sánku. Zatackal sa, potkol a spadol. Nadvihla som ho a dala mu druhú. Nechala som ho ležať na zemi, sadla som mu na brucho a predlaktie som priložila k jeho krku.
„Ešte raz niekomu ublížiš tak ako Tamare...“
„Čo?“ nechápavo sa ma opýtal.
Vystrela som sa a udrela ho. „Nerob sa, že nevieš!“
„Ty myslíš to čo sa stalo, keď sme spolu...“
„Áno, to.“
„Pche...“ odfrkol pohŕdavo.
„Pche? Ti dám pche! Opovážiš sa ešte raz jej tak ublížiť, tak si to odnesieš a to viac ako teraz.“
Začal sa smiať. „Ha-ha! Tak o tom pochybujem! Teba sa teda určite báť nebudem!“
Rupli mi nervy... Začala som do neho búšiť. Mal jedno šťastie, že sa zjavil Will a snažil sa ma odtrhnúť od neho, pretože by asi skončil v bezvedomý. Ale ako ma Will chcel od neho odtrhnúť a ja som ho chcela mlátiť ďalej, jednu si zlízol tiež aj Will. Udierala som do Davida znovu a zvonu. Už som mala krvavú ruku od jeho tváre.
Napokon ma od neho odtrhli Will a Tom, ktorý sa tu zjavil ako duch. Snažili sa ma upokojiť. Lenže ja som im ešte aj vynadala a hlavne Willovi, ktorý ma odzadu zvieral.
„Pusti ma! Ja som s ním ešte neskončila! Toto si dovoľovať nebude, to v žiadnom prípade! Will ty idiot pusti ma! Okamžite ma pusti!“ kričala som na neho.
„Nie už má dosť! Laura upokoj sa! Až potom ťa pustím,“ povedal.
„Pusti ma, ty hlúpy idiot! A okamžite! King okamžite ma ty stupidný debil pusti!“
Nepustil ma. Musela som zahrať, že už som okej, len aby som si ho držala čo najďalej od tela. Pozrela som sa smerom k Davidovi a prebodával ho pohľadom.
K Davidovi prišla jeho partia, snažila sa ho dať do kopy. Nakoniec ho zaniesli k školskej sestre. Keď som sa upokojila (teraz už skutočne upokojila), zistila som, že sa na to pozerala celá škola.
„Som v prdeli" hovorila som si s menšou panikou, popod nos.
Celá škola sa pozerala na mňa s malým strachom v očiach. Prechádzala som ku dverám a všetci vytvorili uličku, aby som prešla. Haha, len sa ma bojte... pomyslela som si posmešne.
Vložila som si do skrinky veci a vybrala zošity na zajtra. Vložila som ich do tašky a otočila sa na odchod, keď som skoro vrazila do Tamary.
„To čo bolo?“ opýtala sa.
„Ale nič...“ povedala som so sprisahaneckým úškrnom.
„Začínam sa ťa báť...“
„Ale nemusíš. Poď ideme niekde kde sa môžeme do sýtosti najesť.“
Objala som Tamaru okolo pliec a ťahala ju von zo školy.
Prišli sme do Storybooku a sadli si na to miesto kde včera. Klesla som na gauč, ktorý v tom kúte bol a zrazu som zo seba vypustila bolestivé „AU!“ a potriasla som rukou, ktorou som Dávidovi dala pravý hák. Pofúkala som si bolestivé miesto a párkrát po ňom prešla dlaňou.
„Trošku oneskorená reakcia, nemyslíš?“ povedala Tamara a prisadla si.
„Fakt? Trošku?“ opýtala som sa.
„Dobre, trošku dosť.“
„Tak vieš, moje telo má stále spomalené reakcie.“
„Aha.“
A obidve sme vybuchli do smiechu.
„Objednáte si niečo?“ vyrušil náš záchvat smiechu čašníkov hlas.
„Hm...“ sústredila som sa a pozrela sa na menu z neho na čašníka a nazad. „Dám si veľkú porciu hranolčekov a pizzu,“ pozrela som sa na Tamaru, „a čo si dáš ty Tami?“
„Ja si dám čínu,“ odpovedala.
„A niečo na pitie?
„Kofolu, pol litra,“ povedala som.
„Coca-cola ale môžete aj whisky.“
„Ha-ha... takže coca-colu a koľko?“ opýtal sa čašník.
„Vo fľaške.“
„Dobre,“ a odišiel.
A až keď odchádzal som si uvedomila, kto to bol a pozrela sa na Tami. Tami mala na jeho chrbte prilepené oči, v ktorých som nedokázala nič vyčítať. Zabudla som na to čo som si uvedomila.
„Tami? Deje sa niečo?“ opýtala som sa.
„Ja... len... ale nič,“ povedala a usmiala sa.
Nechápavo som sa na ňu pozrela.
„Nič, fakt, nič... kašli na to.“
Nezdalo sa mi to, lebo Tami sa pohrúžila do svojich myšlienok a ignorovala ma. Tak som si prečítala jej myšlienky:
FUCK! FUCK!! FUCK!!! S... Fuck! Sven... to bol fakt Sven?... Zmenil sa od kedy sme sa naposledy videli. A to bolo dávno. Vyrástol a poriadne. Nehovoriac o tom ako mu narástli svaly, a aký je z neho sexoš... A tie jeho oči! A vlasy! A on celý! Ách!
Tami pozná Svena od destsva? To sa mi dajak nezdá... Nevadí... dakedy sa jej na to opýtam... ale až poriadne neskôr.
Sven nám doniesol jedlo. Položil ho na stôl, usmial sa na Tami a odišiel.
„To čo bolo?“ pozrela som sa na Tami, „Jak sa na teba usmial.“
„Mhm...“ odpovedala Tami na moju otázku.
„To mi nič viac na to nepovieš?“
„Nie.“
Nechápala som to ale nevadí keďže ja väčšinu vecí nechápem. Na miesto rozoberania toho čo sa stalo, som sa pustila do môjho objednaného jedla.
Dojedla som a vypila skoro na ex kofolu a spokojne som sa oprela o operadlo gauča.
„No, mňam!“ vyhlásila som.
Tamara ešte stále jedla.
„Čo to tak pomaly ješ?“ opýtala som sa jej.
„Vychutnávam si jedlo... Takú dobrú čínu som nejedla ani nepamätám.“
„Aha,“ povedala som s úškrnom.
Pozrela som sa smerom k pultu. Stál pri ňom Sven a pohľadom behal s Tami na ostatných hostí a na pult a zas na Tami, ale hlavne na Tami... Naklonila som sa k Tamare:
„Hej, Tami... Pozri sa na Svena... Je pri barovom pulte,“ pošepla som.
„Čo? Prečo?“ opýtala sa ma s plnými ústami.
„Len sa na neho pozri, keď ti poviem.“
„Okej.“
„Teraz.“
Hneď ako som to povedala Tami zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Videla som ako sa im stretli pohľady a hneď na to sa aj Sven aj Tami odvrátili. Videla som, že Tamare vošla do líc červeň, Sven sa odvrátil a pozeral sa do blba.
Vošla som mu do mysle a započúvala sa do jeho myšlienok.
Do... všimla si ma... stretli sa nám pohľady... neeee... nemala si to všimnúť... Teraz vyzerám ako idiot. Toto bol pekný trapas...
Haha! To teda vystihol, v duchu som sa škerila.
Tami dojedla a vypila coca-colu, zaplatili sme a išli sme preč.
Išli sme sa ešte prejsť do parku. Tam sme narazili na dve veľmi známe osoby.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
muffinkaaa
3. 10.októbra 2013 17:51
wooow dalsiu čaasť
Napíš svoj komentár