Z Viedne som odlietala 13.1.2009 o 9 O čo znamenalo že na letisku som mala byť už o 7 a tak som si budik nastavila na 5:00.Po príchode do Viedne som zbadala jedneho chalana(Rakušana) o ktorom som sa neskôr dozvedela, že práve s ním poletím až do Denveru,nakoľko obaja letime do Idaha(ak ste o tomto štáte ešte nikdy nič nepočuli,je to normálne,ja som si myslela,že to bol len preklep,ked mi došiel mail s adresou),ibaže ja do Idaho Falls a on do Boise.Takže som s apotešila že nebudem letiet úplne sama....predsa len prvý velký let...velké letiská...a môj orientačný zmysel..neznelo mi to ako velmi dobrá kombinácia.A tak som si povedala:,,Domi,toho sa drž a dostaneš sa až k cielu."
Nemôžem poprieť,že mi Viktor dosť pomohol.Ale aj to len v Mnichove,kde rozpravali po nemecky a tak bolo jednoduchšie ked sa on spýtal ako keby som to zisťovala ja.Vo Washingtone D.C. to už bolo o inom.Nakoľko vštky oznamy v lietadle hovorili aj v angline aj v nemčine,bola som si istá,že Viktor bude vedieť čo sa deje.Ale nevedel.Pani z agentúry s ktorou sme cestovali nam povedala že vo Washingtone D.C. budeme len doplnať palivo a nebudeme opušťať lietadlo.Ibaže nakolko sme pred odletom z Mnichova mali s lietadlom problemy(tie zapričinili aj 30 minutove meškanie),pilot lietadla oznámil,že všetci opustia lietadlo.Viktor však stále sedel v lietadle,a tak som sa ho spýtala či by sme nahodou nemali vystúpiť.Podla neho nie,ale men sa to nepozdávalo a tak som išla za letuškou a spýtala sa,či sa týmto lietadlom dostaneme do Denveru alebo treba prestupiť.Slečna sa na mňa milo usmiala a povedala,že toto lietadlo bohužial nepoletí a že treba prejsť vizovou kontrolou a tak musime isť von a počkať si v rade.
Tak som išla po Viktora a vypadli sme z lietadla.Po asi hodinovom čakaní v rade a potom 15 minutach pri kontrole dotazníkov o obsahu batožiny,skenovaní otlačkov prstov,očí,som sa dostala k svojej batožine ktoru som horko-ťažko vytrepala do vozíka a "odtrepala" k pásu kde som ju opäť poslala do lietadla smer Denver,teda aspoň som dúfala stuck_out_tongue:otom som si ešte prešla kontrolou do lietadla kde som sa dobre,že nevyzliekala.Teda čiastočne-bunda,sveter opasok a čižmy museli ísť dole.Ked som sa konečneobliekla a napchala opať všetky veci do priručnej batožiny utekala osm k svojmu "gejtu" a len tak-tak som to stihla.
A však najťažšie to bolo na letisku v Denveri.Čakala som an batožinu a tá nikde.išla som sa spýtať na tiet na informácie,či mi nevedia pomôcť a oni mi povedali ,že mám batožinu "začekovanú" až do Idaha.Nezdalo sa mi to,lebo pani z agentúry nám v pokynoch povedala,že tu si batožinu máme vyzdvihnuť,no ale čo už...tak som sa teda pobrala smerom k lietadlu.Ale to ma ešte čakala dlhá cesta.Najprv som zistila,že nemám palubný lístok a tak som v čižmách na opätkoch utekala cez obrovske letisko nájsť spoločnosť s ktorou som letela.Ujo bol velmi milý,hned sa pýtal ako sa mám,nakoko letím a podobne srandičky,kým sa mi snažil vytlačiť lístok.Tu som zažila aj jednu celkom vtipnú udalosť.Ujo si pri zisťovaní môjho mena pomýlil riadok a tak sa moje krstné meno zmenilo z Dominika na Bratislava. Vysvetlila som mu,že to je naše hlavné mesto a že si zmýlil riadok.On sa zasmial,ospravedlnil a povedal,že asi preto ma nevedel nájsť v databáze.zaželal mi šťastnu cestu a nech sa mi darí a ja som sa už s úsmevom na tvári a lístkom v ruke vracala späť.Nakolko teraz už bolo všetko v poriadku,pustili ma k ďalším kontrolám.Prechádzala som cez takú tubu ktorá ma celú preskenovala,veci z mojej priručnej batožiny prešli testami na drogy a všeličo iné(chvilu som sa citila ako v labáku C.S.I.)a potom ma symatická černoška a chalan od SBS-ky vyprevadili s tým,že mám krásne oči a že byť zo Slovenska je vážne COOL.Potoom som si pocestovala letiskovým metrom,a samoidúcimi chodníkmi a nakoniec som sa šťastne dostala k svojmu lietadlu.
Teraz ma čakal už len hodinový let do Idaho Falls a pomaly som začínala byť nervózna.Budú ma tam čakať?Spoznám ich?A takisto som sa snažila nejakým zázrakom telepaticky spojiť s rodinou doma a povedať im,nech sa o mňa neboja,že žijem.A to všetko preto lebo O2 mi v Amerike nefungovalo Okolo pol dvanástej v noci miestneho času som posledný krát pristála.Poviem vám,že po 23 hodinách letu je človek vážne unavený!!!Nakoľko letisko v Idaho Falls je ovela menšie ako v denveri,čo som si neuvedomila,prebehla som okolo svojej novej rodiny bez povšimnutiaa išla si vyzdvihnuť batožinu.Až tam som sa začala nervózne obzerať,či na mna zabudli alebo čo.Vtedy ku mne prišla jedna žena a spýtala sa:,,Ahoj ty si Dominika?Ja som Terri,tvoja nová mamka.Sedeli sme na lavičke a ty si okolo nás len prešla,tak sme nevedeli či si to ty.Pod zoznámiš sa s dievčatami a apotom vyzdvihneme batožinu." Ja som len nahodila ospravedlnujúci usmev a prikývla.Na letisku boli okrem Terri ešte aj Andrew-"tatko" a moje dve "segry" Sydney a Kenzie.Zvyšok rodinky (3 "bráškovia" -Brittain,Landon a Brady,pes Ripley a dve mačky ,ktorých doted mená neviem)zatial spal doma.
A takto mal môj 13-ty január 2009 33 hodín a precestovala som 8 časových pásem.A to bol ešte eln začiatok
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
macicka15516
9. 3.marca 2009 20:30
tak toto by som asi neprezila ja sa bojim letiet s rodinov a nie to este sama behat po letiskach gheheh
Napíš svoj komentár