Aj ja som ho mala...Toho človeka...
Toho, kvôli ktorému som cez leto bola hore aj do tretej rána a sedela v zime v predsieni za PC len aby sme si mohli písať.
Toho, ktorý ma prišiel pozrieť na brigádu a zostal pri mne aj tri hodiny.
Toho, kvôli ktorému som si začala kupovať viac sexy oblečenie.
Toho, ktorý mi povedal o všetkých jeho excesoch a ja som ho mala stále za dokonalého.
Toho, kvôli ktorému som často premýšľala nad tým, že sa vykašlem na stretko s kamoškami či diskotéku, len aby som bola dlhšie s ním.
Toho, ku ktorému som chodila po večeroch cez víkendy pozerať filmy. Akčné, komédie, drámy či rozprávky.
Toho, ktorý sa na mňa pozeral inak.
Toho, na ktorého vtipoch som sa smiala automaticky.
Toho, ktorého by som obhajovala v akejkoľvek situácii.
Toho, pre ktorého som vymýšľala všelijaké zábavky akonáhle vyzeral byť smutný.
Toho, pri ktorom som sa cítila skvele.
Toho, kvôli ktorému som v zime stála aj hodinu vonku pred bránou len v tričku, aby sme sa rozprávali ešte chvíľu.
Toho, s ktorým som sa pozerala na hviezdy a len tak ticho mlčala.
Toho, ktorý keď mi zavolal, tvrdil, že presne vie, ako som sa práve zatvárila, keď mi niečo povedal.
Toho, ktorému vraj chýbal môj úsmev, keď sme skypovali počas môjho polročného pobytu v USA.
Toho, na ktorého som čakala.
Toho, ktorý ma zranil najviac na svete.
Možno to vnímal všetko inak.
Možno to mala byť iba hra. 3 ročná.
Možno sa tak správal ku každej kamarátke.
A možno som to iba ja, čo je sklamaná, že odkedy má frajerku, ma už nepotrebuje. Vôbec. Klasika...
Už rok a pol sme sa nerozprávali, nepísali si... Myslela som si, že som to predýchala. A že je mi vlastne už úplne ukradnutý.
A potom mi raz meškal vlak. Sedela som na lavičke a čítala si správy na Facebook-u. Ozval sa rozhlas. Čochvíľa pristavia osobák na druhú koľaj. Kašlať na to ja si počkám tých pár minút na rýchlik. Tak si teda ešte prečítam, čo nového vo svete na SME. A vtedy som ho začula. Ten hlas som v tej vrave rozoznala tak jednoducho, ako keby som s ním pred minútou dovolala. Nevidel ma. Teda aspoň myslím. Nastúpil a šiel do školy.
A ja som zostala sedieť. S tým pocitom, že nech budem akokoľvek šťastná s niekým iným; nech si myslím, že už je to úplne za mnou; nech by som ho aj akokoľvek "nenávidela"; bude mať niekde hlboko v mojom srdci stále kúsok miesta.
Pretože ja tie tri roky "doťahovania" nedokážem hodiť za hlavu tak ako on.
Pretože som sklamaná z toho, ako to dopadlo.
A pretože i napriek tomu ako to dopadlo nič neľutujem.
Pretože vraví sa, že nikdy neľutuj niečo, čo si spravil, lebo práve v tej chvíli si to tak chcel. A ja som to vtedy chcela...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár