Veľmi dobre si pamätám, ako som vyzerala. Vzrastom nevysoké dievča s hnedými kučeravými vlasmi zopnutými trblietajúcim sa diadémom hodným kráľovnej.Ó áno, bola som naň hrdá. Mal svoje čestné miesto v kazete uloženej hlboko v mojej zásuvke plnej mne najbližších vecí; tajné navoňané listy napísané ponáhľajúcim sa brkom, šperky, lisované kvety, denník schovávajúci sa pod tradične hrubou Bibliou. Každý večer som si k nej odkladala čipkované rukavičky, ktorých lem končil presne pri začiatku mojich prstov. Mali sa nosiť len v nedeľu a do kaplnky, no ja som ich nosila stále, každý deň; napĺňali ma pocitom väčšej vzácnosti a nádejou, že aj sám život dokáže byť neraz zázračný. Nespočetné množstvo prsteňov a perlových náhrdelníkov mi ukazovalo svet malichernosti, zbytočnosti všetkého lesku nesmrteľných diamantov. Môže mať predsa skutočnú hodnotu niečo, čo je večné ?
Cez všelijaké brokátové a hodvábne šaty, topánky so saténovými mašľami a len o čosi belšími pančuchami, než bola moja pleť, som každé ráno začala naháňačkou po zámočnom bludisku von, za svetlom, za skutočným životom, ktorý s mojimi čipkami nemal nič spoločné. Od malička som si uvedomovala, že bezstarostný smiech princeznej nebol prisľúbený každému, ba skôr nikomu. Práve preto som sa rozhodla smiech nahradiť teplým úsmevom, s ktorým som sa mohla kedykoľvek podeliť s menej bohatými na životné šťastie. Od malička som dennodenne počúvala, aké obrovské mám šťastie, verila som, aké obrovské mám šťastie ! ... Verila som ?
Keď korzet pod šatami začal dusiť priveľmi a zo zlatej klietky sa nedalo vyletieť hoc ani nachvíľu, začala som premýšľať nad tým, či je možnosť nemať na výber od života spravodlivá. Môj život bol sen a moja skutočnosť zdaním. Pomaly som dospievala sediac pod veľkými stromami na okraji lúky, čítajúc zažltnuté strany zakázaných románov. Aké krásne musí byť niekomu ohriať studené ruky vo vlastných ....vždy som sa hlboko, tak hlboko ako hlavná a odvážna hrdinka, ktorú som vždy úprimne obdivovala, zamilovávala do hlavného hrdinu a vo vnútri dúfala každý deň, aby som raz bola ňou. Jemu jedinému som verila, že neprítomný pohľad modrých očí možno raz nahradí pálčivá iskra, o ktorej som doteraz len čítala....zaspávala som s pocitom blízkosti neznámeho, no podobného tomu z mojich kníh.
***
Vždy, vždy keď precitnem do zahmleného rána plného trúbením áut a cvengajúcich električiek, ide ma poraziť, že ma niečo také hlučné a technické vytrhlo zo života. Vyteperím sa z postele, natiahnem si rifle a ošúchané tričko, ktoré nemá nič spoločné s brokátovo-hodvábnymi šatami. Keď vybehnem z domu veľkého približne 9x9, nečaká ma lúka ani žiadni prívetiví ľudia, len šero, pusto, mnoho ľudí, ktorí nič nehovoria. Izolovane si jeden od druhého žijú vlastný osamelý život. Keby nebolo jeho, ktorý sa mi úplne nečakane zjavil v živote tak ako Mr.Darcy Jane Austinovej, nebol by dôvod zobúdzať sa...zobúdzať sa odtiaľ, kam predsa tak veľmi...patrím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ardonaiel
23. 6.júna 2011 17:24
,,Aké krásne musí byť niekomu ohriať studené ruky vo vlastných"
Napíš svoj komentár