Asi som si už medzičasom mala zvyknúť, že všetky moje výnimočné vzťahy začínajú nejako takto, výzvou udržať si nervy aspoň na tom malom labilnom vlásku, čo mi ešte ostal - ale (áno, konečne prichádza ale) - hneď po zdolaní tjeto výzvy "vydrž koľko znesieš" som objavila najväčší poklad môjho života. Poznáš ten pocit, keď chceš toho povedať toľko, že nenachádzaš slov ? Jediné, na čo prídeš, je maximálne "wow" a "ou" a ešte "och…"
Nádych-výdych, ľúbim ťa.
Keď sa ma hockto opýta, ako a kedy k tomu došlo a ako si to ty vlastne dokázal, trochu sklamane viem odpovedať len obyčajné a neoriginálne "neviem". Asi to bolo niekedy v čase, kedy sa podpichovačky pomaly premieňali v rozhovory o všetkom alebo len tak, o ničom, napríklad o zubnej kefke či o tom, ako správne použiť slovo vizualizácia. Ty si na mňa vytiahol slovník cudzích slov a ja na teba diplomovú prácu o vizualizačných procesoch, no vášeň, čo vo mne naše žabo-myšie hádky vyvolávali, mi ukazovali smer, ktorým treba ísť. Možno som sa do teba zaľúbila vtedy, keď som sa na tvojich vtipoch začala smiať "hi-hi-hi" spôsobom a do líc sa mi nahrnula červeň a sklopila som oči vždy, keď si sa na mňa dlhšie zadíval. A možno vtedy, keď si na týždeň odišiel do Ríma a ja som si až v 23 rokoch uvedomila, ako dlho je vlastne jeden týždeň. Najpravdepodobnejšie sa to asi stalo vtedy, keď si ma - v dlhých večerných šatách s 50 sponkami vo vlasoch a s očami iskrivými ako na silvestra - chytil prvýkrát za ruku a potom do náručia. Popoluška s tým svojím príbehom o stratenej bote a tekvicovom aute bola vtedy vedľa mňa čistý fejk.
Život by nebol sám sebou, keby nás z času na čas neprekvapil. Aj keď som si vždy myslela, že ma bude treba udrieť kvetináčom po hlave, prejsť autom alebo na mňa zhodiť klavír, aby som bola schopná všimnúť si ako mi ide naproti moje životné šťastie, mýlila som sa. Prišiel si tak nenápadne a nenútene, s ľahkosťou a istotou, že si tu na to, aby som bola tvoja a že bezomňa nemieniš odísť. A to na tebe najviac milujem. Zhmotnil si všetko, po čom som kedy túžila, čo som si vedela predstaviť, vysnívať si. Našla som v nás nekonečný potenciál porozumenia, humoru a smiechu, trefných či uštipačných poznámok, priateľstva, lásky, vášne. Pri tebe lietam a mám pocit, že dokážem všetko ! Vyliečiť rakovinu, poraziť Chucka Norrisa v jednom z jeho vtipov, ovládnuť Sibír a zmeniť tam klímu na tropické horúčavy.
Skrátka a jednoducho, našla som pri tebe svoje bezbrehé šťastie. Vyzerá asi takto: keď sa môžem schovať v tvojich širokých pleciach a rozprávať sa s tebou len očami - pri čom slová používam výlučne preto, aby som pre okoloidúcich nevyzerala ako čistý idiot, keď sa s tebou smejem a bozkávam a idem vylietieť z kože od toho šťastia čo mi prúdi krvou, keď sa rozprávame o hocičom a nájdem u teba 100%tné porozumenie a súhlas. Si mojím odrazom v zrkadle (len trochu chlpatejším a vyšším), mojím druhým (lepším) ja, mojím všetkým. Môžem mať ja také šťastie ? Ja som od malička vedela, že rozprávky sú pravdivé, ty si v tej našej rozprávačom a ja dabujem za postavy. A nebojím sa žiadnej zlej kráľovnej, draka či ježibaby alebo podobnej emočne nestabilnej a afektovanej kreácie. Lebo život s tebou je rozprávka a všetci predsa dobre vedia, ako rozprávky končia.
Zazvonil zvonec a rozprávky je … ale kdeže. Veď my predsa len
za-čí-na-me
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
greyness
30. 11.novembra 2014 22:18
jéj, Veron! Veľmi sa teším :happy:
Napíš svoj komentár