Coffee is a hug in a mug

Sediac s horúcim hrnčekom kávy v rukách rozmýšľam nad tým, že "coffee is a hug in a mug" je jedná veľká životná pravda. Hlavne v dni ako tieto. Vo chvíľach ako sú tieto. V časoch chladného zisťovania, že čestnosť, úprimnosť a rešpekt voči druhým vám život neopláca.

Nikdy som sa o seba nebála tak ako teraz. Po udalostiach posledných ….. nieeekoľko dní prichádzam o všetky svoje sny a ideály a nechápavo sa pýtam seba samej, kde doprdele som to posrala tak veľmi ! Bola som málo sebecká, alebo naopak príliš, keď som pre seba nechcela veci, čo sa mi ponúkali na lákavom striebornom podnose s neodolateľnou vôňou a štítkom "stačí sa len po mňa natiahnuť" iba preto, že to nebolo správne ? Možno ľudia vedia zatvoriť oči nad vlastnou nechutnosťou a podlosťou odobrujúc to tým, že vo vojne a láske neplatia nijaké pravidlá. Možno je svedomie a viera v úprimnú, skutočnú a čestnú lásku len prežitkom z minulej doby a ja som tá posledná hlupaňa, čo na ňu ešte verí. Možno som tak nainfikovaná rozprávkami a hollywoodskymi lovestory, že mi realita všedných dní vôbec nepríde reálna a každým dňom čakám, kedy precitnem z týchto nekonečných hororových snov. Cítim, že ešte chvíľu budem takto premýšľať a vybuchne mi hlava.

Zažila som si už ozaj všeličo. Rok a pol vám múti hlavu sympatický mladý schopný chlap dvojzmyselnými rečami, veľavýznamnými hlbokými pohľadmi a whatsapp správami, že mu chýbate. Na tom by nebolo ešte nič, kým si neuvedomíte, že je v šťastnom päťročnom vzťahu s pravdepodobne jeho životnou láskou, s ktorou zdieľa byt, spálňu, posteľ. Život. Viem to potvrdiť, lebo som ich spolu videla. Nie, vôbec ma to nenapĺňa pocitom spokojnosti, ani mi to nehladká ego a ani nijako nelichotí. Pravdu povediach mám večne chuť chytiť ho za paže, potriasť ním a zakričať mu do tváre z najbližšej možnej vzdialenosti SPAMATÄJ SA. Hovorte mi blázon, smejte sa zo mňa, spokojne si aj kopnite a povedzte mi, že nie som normálna, ale pri komplimentoch od zadaného chlapa sa mi skôr dvíha žalúdok ako opačne.

Masky, faloš, dvojzmysly, polopravdy a podrážanie nôh tam, kde by ste to naozaj nečakali. Od mužov, od ktorých by ste to nečakali. A vždy si na konci každého krátkeho filmu uvedomím, aká som vlastne hlúpa, že som vôbec čakala niečo iné. Pesimizmus nie je príťažlivý a nikomu v ničom nepomáha, no ja odmietam brať lásku a vzťahy na nej založené za výplod mojej detskej fantázie a akúsi utópiu dnešných dní. A možno práve preto, že som ešte dieťa a očakávam, že čestný prístup sa mi v kruhu vráti, som tu teraz sklamaná a sama. Neviem podvádzať, neviem klamať a neviem hrať na dve strany. Určite neviem stavať vlastné šťastie na cudzom nešťastí. Stále som však natoľko naivná a hlúpa, že znova a znova príde niekto, kto ma dokáže presvedčiť o úprimnosti jeho citov a vzápätí sa… no vzápätí sa jednoducho niečo pokašle. Vždy sa niečo pokašle, inak by ma asi nebavilo vstávať ráno z postele, kebyže mám nudný život. Asi takto nejako si to vysvetľuje môj osud, no ten nech ma radšej nestretne nikde na ulici, lebo mu riadne spočítam každú jednu utŕženú modrinu, čo mám na srdci. Aj s úrokmi.

Láska vraj už nie je o pocitoch, láska je o rozhodnutiach. Vraj dokážem byť šťastná s hocikým, stačí si len vybrať a rozhodnúť sa podľa kritérií, ktoré si sama nastavím, toľko do toho ešte môžem rozprávať. Ak si to vykladám správne, ako dobrý právnik by som si mala spísať dohodu o tom "čo áno a čo nie" a jednoducho čakať so zapnutým perom na prvého, kto bude ochotný ju podpísať. Ale ja si nechcem dohodami regulovať svoj vlastný súkromný život. Nepotrebujem drahé autá, výlety v Paríži, značkové kabelky ani chlapa, ktorého mi bude každá závidieť.

Chcem muža, ktorý bude vedieť, čo vo mne má.
Chcem muža, ktorý si bude vážiť to, čo vo mne má.

Ak sú moje kritériá nastavené privysoko a ja si pýtam niečo, čo sa dnes už nedá nikde dostať, treba mi to povedať narovinu, ja to pochopím, som už veľká. No ak to je tak, nemôžem si pomôcť, no niekde vo svete sa stala chyba. Ak chýba ponuka toho, čo si prosím, bude to tým, že tu nebol dopyt. A tak každým dňom bojujem so svetom a už aj sama so sebou, pretože sa stoj čo stoj snažím presvedčiť o tom, že sa určite mýlim a moja hnusná životná tragikomédia bude otočená jedným razom vpred mojim strateným ideálom a túžbam. Jedinou oporou, ktorú mi tieto bezútešné "sad-endy" ponúkajú, je uznanie od všetkých hlupákov v mojom okolí. A slová "vážim si ťa, nikdy ti to nezabudnem, bola si ku mne vždy čestná,nezaslúžil som si, aká si bola ku mne dobrá" raz pri niekom už nebudú potrebné, lebo verím, áno, ešte verím, že raz príde ten, čo to konečne celé neposerie.

 Vyznanie

6 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu