Vedela som, že dnes je deň, kedy všetci každoročne pateticky navštevujú hroby a zosnulí im zrazu chýbajú viac ako inokedy. Vedela som aj to, že výlet na miestny cintorín dnes budem musieť absolvovať s mojím dedkom, ktorý býva odo mňa tak na desať metrov resp. tridsať sekúnd pohodovým krokom na juh. Tak či tak si nikdy nenájdem čas ho pozrieť, pretože ako študent-maturant mám predsa dôležitejšie veci na práci ako spať, či bezvýznamne čučať na fejsbuk kto kedy išiel na wécko a ako sa nikomu nič nechce. Už včera mi volal, že mu mám prísť prestaviť "hodinky" na mobile. No načo je 63-ročnému dedovi vysúvačka ? Samozrejme som naňho zabudla pri už spomínaných dôležitejších záležitostiach, tak som si to dnes označila za prioritu číslo jedna (ak nerátam vstať z postele).
Už ráno mi pribehol (metaforicky) pod dvere, kedy s ním pôjdem na hroby. Povedala som mu, že o šiestej a potom prídem k nemu a prestavím mu čas na všetkých spotrebičoch ukazujúcich čas. Mama za mnou o štvrtej pribehla, že dedko by už rád šiel, pretože ho bolí noha. Ospalo som vstala z kresla, aj tak v tej telke nič nešlo .. kým som stála vonku na dvore a čakala naňho, obloha začala meniť farby .. zo svetlomodrej na tmavšie oblaky kde-tu s červeňou, ktorú medzi nimi zanechalo už dávno zapadnuté Slnko. Vôkol mňa panovalo až netypické ticho. Holé konáre listnatých stromov sa ani nepohli, na jabloniach sa ešte našlo zo jedno-dve jablká s asi tromi listami na úplnom konci najtenších inak holých konárikov. Keď som sa obzrela, medzi vysokými stromami som videla steny a prázdne okná napoly rozpadnutého kaštieľa, za ním dve chalúpky so sedlovou strchou a malými oknami pravdepodobne ešte z druhej svetovej. Wau, niekto sa mi snaží spraviť náladu.
Šli sme ticho cez našu ulicu. "Prečo ťa bolí noha ? "
"Chodí sa mi ťažšie po tom, čo som si natrhol ten sval," ukázal na ľavé stehno. Videla som, ako mu chôdza s ňou robí menšie problémy.
"A to sa ti kedy stalo?" Bola som zaskočená, že ma táto informácia akosi obišla.
"Ešte minulý rok, keď bola námraza, spadol som vonku zo schodov. Odvtedy ma to trochu bolí."
Zahanbila som sa. Vôbec som netušila, že mal poranenú nohu, nie to, že dokonca spadol. Tento pocit však zo mňa rýchlo opadol, veď mám stále veľmi veľa práce. Ďalej sme teda pokračovali stúpajúcou cestou na cintorín, ktorá už nikam inam neviedla. Symbolické. Obloha sa už stmievala a schladilo sa, tak som si ruky schovala do rukávov bundy.
Prišli sme na cintorín, veľmi som chcela rýchlo nájsť naše hroby a ísť. aj keď sa často viem vyžívať v ponurej nálade, cintorín bol predsa až príliš. Hroby ležali na samom kopci nad dedinou. Obzrela som sa a videla som .. tmavé obrysy kopcov, z ktorých ako malé svietiace mušky v prúdoch utekali svetlá áut, na o odtieň svetlejšom pozadí oblohy. Okolo mňa bolo milión sviečok a umelých kvetov, čo človek v tej tme nemohol spoznať. Všetko bolo tak tiché a ... krásne. Celkom uprostred stál nový biely mramorový kríž, okolo ktorého bolo asi tisíc maličkých sviečok a pár ľudí s deťmi, odkiaľ bolo z diaľky počuť: "Kedy už pôjdeme na plaváreň ? " "Psssst."
Boli sme pozrieť dedkových rodičov, zapálili sviečky. Potom sme šli do sekcie maličkých hrobov a vedela som, že ideme za jeho malým bratom, ktorého príbeh som poznala dokonale, pretože mi ho dedko rozprával každý prvý november.
"Zomrel skôr ako som sa narodil ja,mal len jeden rok. " Aj keď som presne vedela, čo sa mu stalo, so záujmom som sa opýtala: " A čo sa mu stalo ? "
"Bolo to na konci vojny. Mama mi hovorila, že vedeli, čo mu bolo. Týfus či zápal pľúc. Neboli však lieky. Veľa malých detí v tej dobre zomrelo." A starou rukou ukázal na asi päťdesiat malých hrobov okolo. Zamrazilo ma.
Potom sme prišli k hrobu jeho sesternice, tety, zistila som, že Jolana bola veľmi obľúbeným menom našej rodiny. Mne to skôr znie ako meno pre kravu či korytnačku, no vo vojne bol pravdepodobne aj nedostatok kalendárov. Keď dedko zasvietil bielym zapaľovačom poslednú sviečku, čo mal vo svojej igelitke, ešte predtým, ako sme sa pobrali domov, som sa naňho pozrela a uvedomila si .. že je už veľmi starý. Vekom zhrbená postava kedysi mocného a vysokého chlapa teraz pomaly krivkala poranenou nohou pomedzi mramorové postele tých, čo tu už nie sú. Ani on tu nebude stále, tak ako nikto z nás. No predstava, že predsalen ja budem tá, ktorá bude plakať za ním, ma zrazu celkom reálne a úplne nepripravenú prepadla a zlomilo sa vo mne ....
Páči sa mi dvakrát ročne prestavovať mu čas na hodinkách, podať mu spod stromčeka teplý pár vlnených ponožiek či len tak sedieť v kresle a pozerať najnovšie správy.
Ľubim ho, veľmi.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aenrel
1. 11.novembra 2010 19:18
bla blá, ale ušla slza (to je akože pozitívny komentár aby nedošlo k nedorozumeniu)
2
Oh to je naozaj pekné... presne tak prestavuj mu hodiny a podávaj spod stromčeka ponožky, zakiaľ ho máš...
3
Ja sa este musim ucit ... teraz nevidim na tie pismenka v zosite. Krasne ..
Napíš svoj komentár