Využijúc svoje analyticko - organizačné schopnosti som si vypracovala neprekonateľný časový harmonogram, žeby mi závidelo aj americké CIA. Po veľmi krátkej chvíli to už u nás voňalo ako v borovicovom lese len tak poprášenom čerstvo napadaným snehom (pronto; aj dva mesiace nepratanú izbu zmení na nepoznanie, vrelo odporúčam). Už keď som bola tak dobre rozbehnutá, asi ako po 15 minútach poctivého šľapania na orbitrecku, povolali ma za rodinného šoféra smerom do nákupného centra, len doladiť detaily (rozumej nakúpiť cca 50% vianočných darčekov). Nákupné centrum pár hodín pred vianocami je ako zoo, akurát taká, v ktorej zvieratá ušli z klietok a zanechali za sebou divokú neupratanú a vybrakovanú spúšť. V optime ste mohli stretnúť len dve kategórie ľudí; bezradných, uponáhľaných a vyplašených mužov s rukami ďaleko od tela a rýchlymi pohybmi hlavy na všetky strany a - mňa. Áno, bolo mi strašne trápne, ale hrdo som dvihla hlavu a aspoň sa tvárila, že presne viem, na čo som sem prišla (ľavou rukou obzerala peňaženky, pravou svetre a očami klipsňové náušnice, no čo vám ja budem ďalej hovoriť).
Po príchode domov o 11.30 (do večere je to celých 5 a pol hodiny, chlácholím sa), som sa po mierne nevrlých pohľadoch od milujúcich členov rodiny - že akože kde som tak dlho - vyzbrojila na ďalšiu fázu predvianočných príprav. Už o päť minút som bola pripravená: cez telo som mala na horolezecký spôsob previazané niekoľkometrové vianočné svetielka (pripravená vyliezť na vianočný stromček), za sebou ťahajúc dva metre dlhú zelenozlatú štólu ako chvost veveričky a bunda alebo podprsenka (ja už ani neviem) sa mi ozývala zvončekmi a roľničkami. Takto nešikovne odšuchtajúc sa za vianočným stromčekom mojej babky som zrazu stále pred ním; týčil sa nado mnou ako Mount Everest a ja som na tvári nemala nič len hlboké zadosťučinenie, že ho zdolám. … Po 20 minútach som jednou nohou visela z rebríka, s bradou pol centimetra natiahnutou tesne nad ostrý porcelánový ozdobný špic sťa ľadové ostrie a so svetielkami nebezpečne tuho obtiahnutými okolo môjho krku. V pravý čas ma mama prišla rozuzliť a už som vpohode. Trochu priškrtená, ale vpohode.
Po úmornom vianočnom zdobení celého domu za rekordne krátky čas (mala som zo seba pocit, že sa hýbem - celá cvengajúc a šuchotajúc - po dome ako rozmazaná šmuha zo zrýchleného filmu) sme s babkou slávnostne vešali vianočný veniec. Úmorne sa trápiac s pripínačkou babka zrazu: "No doriti!" Vzápätí sa zháčila a previnilo so psími očami na mňa pozrela: "Pardon." - "Babi, pokiaľ ide o mňa, ja som nič nepočula." Súhlasným prikývnutím hlavy sme zamietli pod koberec hroziace utekanie za spovedajúcim kňazom cez celú dedinu.
15:36 som krájajúc zeleninu na zeleninovú mozaiku v hlave počítala, že ešte stíham umyť vlasy, nalakovať nechty, nalíčiť a obliecť. S hlavou plnou ihličia a lepiacej pásky mi sústredený výraz s vyplazeným jazykom v kútiku úst vystriedal nahnevaný a vytočený face so zaťatou sánkou a pulzujúcou žilou na čele, akú má biznisman krátko pred infarktom. No čo ja môžem robiť, keď som dostala do vienka obe ruky ľavé ! Najprv bola uhorka príliš klzká, doska na krájanie krivá, potom nožík príliš krátky a keď som takmer miesto čierneho korenia nasypala do majonézy niečo z fľašky so štítkom "NA RYBY", opäť raz som pochopila, že jediné vhodné miesto v kuchyni pre mňa je tak maximálne chladnička.
16:45 - ledva som sa stihla osprchovať, obliecť sa, zmyť trblietky z tváre, ktoré tam výnimočne dnes neboli naschvál a zaviazať mašľu na poslednom darčeku (a ešte sa, samozrejme, porezať papierom). Keď som si po večeri a po tom, čo si moja rodinka úžasných pootvárala darčeky odo mňa (áno, aj tá peňaženka so svetrom kupovanými na poslednú chvíľu rozžiarili tváre mojim pomaly starnúcim starým rodičom) som si kooonečne sadla do kresla a vydýchla si; prečo to pre boha musí byť každý rok taký istý boj o život.
Nie. Tento rok to nie je rovnaké. Tento rok sa mi v srdci narodila nová láska k mužovi, ktorý je mi tak podobný ako by bol mnou; pri tom je však stále akosi miliónkrát úžasnejší, vtipnejší, múdrejší, láskavejší a krajší. K mužovi, ktorého od seba nepustím od teraz už ani na jedny jediné Vianoce.
A zajtra idem prvýkrát k jeho rodičom, tak mi držte palce. Ako mi povedal môj dobrý kamarát:" Neboj, bude to dobré. Len prosím, nebuď sama sebou."
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
25. 9.sept. 2016 18:27
Práve naopak, buď sama sebou! Ty si posledný človek, ktorý sa potrebuje pretvarovať A chýbaš mi.
Napíš svoj komentár