Čo inšie ako byť na Birdzi a žrať vyprážaný syr?
Hlavou som drbla o klávesnicu a čakala som že zaspím.
Ani náhodou nezaspím.
Mamine oči sa menia na lasery a tiká jej oko.
Práve som prehltla obrovskú slinu a ľahla do postele.
Pol hodiny, hodina a ja sa kukám na stenu.
Od všadiaľ chrápot a koniec.
Zasa zapínam počítač a som na Birdzi.
Rozmýšľam ako si zarobím na gytaru.
(Prasačiny si nechajte pre seba prosím!)
Zamýšľam sa kde som zapatrošila heslo na moju stránku.
Kde inde ako v denníku?
Tam je celé moje srdce.
Ktokoľvek by ho zo známych čítal zostal by ako obarený.
Ja taká vždy usmiatá baba, ktorá je úplne mešuge a také myšlienky...
Nikto ma nepozná.
Cítim sa ako by som mala nekonečne množstvo tvári.
Peace, happy, funny, funky, kocka, debilko a mnoho iných.
Nikdy to nikomu neprezradím!
Aj keby išlo o život.
Písanie a kreslenie mi dáva zmysel života,
ale akonáhle prestanem, opäť sa stratím.
Zvieratá mi dávajú nádej.
Tu však to nemá nič spoločné s rozhodnutím rodiny.
Radšej ma chcú držať v reťazoch a pchať tým odporným pokrmom, akoby mi mali dovoliť byť vegetariánkov.
Skúšala som všetko ale zakaždým ma pošlú na psychiatriu.
Ja mám však jedno plus a tým je krotenie.
Aj keď mám malé nervy, dá sa povedať že už skoro žiadne,
vždy to ustálim.
Mám pocit že vybuchnem ako sopka
a nebudem pozerať ani na ľavo,
ani na pravo a to už bude zlé.
Veľmi zlé.
Teraz som na váhe a musím dávať veľa faloše,
aby som vyrovnala hnev.
"Čo také malé dievča môže urobiť? Rozplakať sa?"
Áno rozplakať sa, ale nad ľudskou blbosťou.
Je toho viac, omnoho viac a dúfam že tá pečať faloše
ukludní toľký hnev.
To monštrum, ktoré chce ísť von.
Čo ak to nevydrží?
Pôjdem do nápravno výchovného ústavu?
Zničím si tým jednym výbuchom celý život?
Vie si to niekto predstaviť?
Vie si to do riti niekto vôboc predstaviť?
Nikto to nepochopí pokým to nezažije sám.
Tak to zostáva a dúfam že zostane.
Ak nie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár