Častý dážď je i v mojom vnútri. Nielen vonku za mojim oblokom, keď sedím a pozerám sa ako stekajú kvapky dažďa po okennej tabuli. Vyjadruje smútok. Ale mám rada dážď. A čo jesenný chlad... Chlad je i v mojom srdci. Nepociťuje lásku, nevie hriať. Nie je ako ostatné srdcia.
Jeseň. Kam sa len obzrieš všade ťa prenasledujú jej krásne farby a pohládzajú ti dušu. Nájdem útechu sama v sebe?
Moje kroky vedú opäť do lesa. Tu po každé nájdem to pravé pokojné ticho. Prší na mňa lístie so všadeprítomných stromov. Veselý štebot vtákov sa pokúša vo mne prebudiť veselosť. A pôtočik sprevádzajúci moje kroky doslova kričí, ako ten život rýchlo plynie.
Ako rýchlo idú kroky, opúšťa človeka mladosť a sila. Sadám si na veľký vodou vyhladený kameň. Pripomína mi bochník chleba. Je studený. Ponorím si bosé nohy do vychladenej jesennej vody v potôčiku. Zase chlad. Je mi akosi blízky. A je mi ukradnuté, že mi je zima. Takmer očakávam, že priezračná čistučká voda zo mňa zmyje všetok smútok a prišlú samotu. No neodchádza ani jeden.
Chcem zabudnúť na seba. Cítim sa akoby som bola v lese dávnych túžob. Byť slnkom,stromom, obláčikom, len nebyť ja.
Ja, jedno krátke slovo a toľko vecí ukrýva.
Už je večer. Vstanem a pomaly idem domov. Mlčky si líham na zem vedľa postele a dívam sa z obloka.
Dážď steká po okennej tabuli...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
28. 11.novembra 2022 16:31
pis viac!
Napíš svoj komentár