Mnohí iba preto nerozumejú hlasu prírody, lebo im zaznieva príliš jednoducho

Príroda. Les, čistý potôčik, skaly, popadané lístie zo stromov, sem-tam nejaký hríb, nejaká rastlinka, náznak života. Celé to tvorí akúsi harmóniu, súlad. Vôňu prírody.
Ako príroda vonia vám? Keď si pomyslím na les, v mysli zacítim čerstvú trávu, vône lesných jahôd a rastlín a vôňu vlhkého dreva. Vtedy by som sa najradšej hneď vybrala do lesa a spravila si s neho svoj domov. Žiť v súlade s prírodou, jej obyvateľmi. Unavenú hlavu skladať na mäkký machový vankúš.
Príroda je jedna veľká a krásna metafora. Tak krásna, zázračná, jednoduchá i náročná zároveň. Môže sa človek o prírode vyjadrovať inak než peknou metaforou, epitetami? Ten kto miluje prírodu, jej krásy i nedostatky, vidí v nej odraz svojej duše, svojho ja, ten vie o čom vravím. Príroda je niečo krásne. Niečo ako pieseň srdca. Aspoň pre mňa.
Ako môže toto krásno niekto ničiť? Kaziť svoj i iným domov? Lebo príroda, Zem je jediný náš pravý domov. Po zemi hŕba odpadkov. plechovka od coca-coly, paštéky, obaly od cukríkov a napolitaniek. Nikoho nenapadne, že tadiaľ o malú chvíľu pobeží nevinná srnka a na plechovke si poreže nohu? Za čo môže ta srnka....
Žijem prírodou. Tak ma to naučili rodičia, mojich rodičov starí rodičia a takto to šlo celé generácie. Mali by sme i my vychovávať našich následovníkov aby robili to isté. Príroda je stále to najčistejšie, najpaneckejšie miesto na Zemi. V ktoromkoľvek kúte sveta, v ktoromkoľvek ročnom období, nádherná v ktoromkoľvek veku.
Príroda na jar. Taká mladá, čistá a svieža. Vôňa konvaliniek, trávy. Príroda kvitne novým životom. Bežíš po lúke a tak krásne ti vonia, tráva nádherne hľadí tvoje nohy a motýle spestrujú nebo ako vzdušné kvietky. So steblom trávy v ústach, dívaš sa na ešte stále chladné slnko a nevieš, že o pár rokov na mieste kde ležíš bude stáť nový panelák.
Leto. Teplé, hrejivé lúče ťa hľadia na šiji, keď kráčaš horami a vychutnávaš si to teplo. Nastavíš tvár slnku a všetky tiene tvojho života, všetky starosti padnú za teba ako tieň. Všetko navôkol hrá veselými farbami a vôňami. Opaluješ sa pri krásnom jazere v horách a o pár rokov tam bude stáť hotel.
Jeseň je tak nádherná. Nesie sa v znamení všetkých mojich obľúbených farieb. Žltá, červená, hnedá a zelená. A zo stromov padá šťastie v tých unavených listoch. A opäť iná vôňa. Vôňa hríbov, dreva, lístia, zeme a vody. Jeseň je chladná i teplá. Sedíš v tráve medzi tichými spoločníkmi a o pár dní dávajú v správach, že prekrásny skvost našej prírody zhorel do tla. Podpaľači...
A zima? Nádherná ale i náročná. Príroda je po celoročnej práci unavená a nenechá sa len tak budiť. Ale keď ju máš skutočne rád, nechá ťa prejsť. Všetko je prikryté bielou perinou, všetko spí. Všade sa rozlieta ono čarovné ticho, ktoré nikde inde nie je. Svieža čistá vôňa a mráz ti bijú do tváre. Prečo ľudia ničia to najkrajšie čo máme? Nevážia si snáď všetky tie dary čo nám dáva? Nevážia si to, že to ona nás necháva prežiť? Príroda môže byť ľútostivá, pomstivá i krutá a netreba sa s ňou zahrávať. Ved je dobre známe, že každému sa raz všetko vráti. Nevinnosť treba chrániť a nie haniť a kaziť!!!

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu