Zadychčaný.
Chlapček uteká. Hlava zvoní tepom. Nezastavuje, neobzerá, len beží.
Pred koncom dediny sa pred neho postavil Ivan, pred ostatnými vrstovníkmi sa mu vždy vysmieval. Chcel ho zas.. že je sirota, nemá topánky, strčiť si doň. Niečo mu v tom ale bránilo. Zbadal v očiach paralyzujúce zúfalstvo a na lícach cestičky sĺz. Posmešné slová sa z úst nevydrali. Oblizla ho beznádej, taká akú cíti, keď ho bijú remeňom a nemôže pred tým utiecť. Dnes ho otec zas sťal pre rozbitú šálku. Ustúpil a chlapček utekal ďalej.
Utekal až na koniec dediny a zabočil do lesa.
Prechádzal som okolo jarku a pristavil som sa pri prameni. Sadol som si na veľký kameň a obzeral vlnky, ktoré na hladine tvorilo mrazivé pobafkávanie vetra. Bosé nôžky ma už od snehu trochu pálili, vyzliekol som si kabátik a zabalil si ich doň. Cez leto som tu zvykol s mamkou sedávať. Stále mi porozprávala nový príbeh, ktorý som počúval so zatajeným dychom. Keď skončila, prosil som ju nech mi povie ešte jeden. Rozprávala tak kúzelne, že na tú chvíľu akoby som sa stal súčasťou príbehu, chcel som počúvať ďalší a ďalší. Na to sa stále usmiala a povedala, že ak budem dobrý, zajtra mi povie ďalší. Naklonil som sa nad jazierko, že sa trochu napijem... a vtedy som to zbadal.
Na dne jazierka, blízko pri mne, čosi ležalo. Načiahol som sa a vylovil to.
Bola to z kovu, nejaká prapodivná tuba. Prešiel som po tom párkrát rukávom a odraz mesačného svetla ofhalil vryté rôzne obrázky, akoby znaky, ktorým som ale nerozumel. Poprevracial som to v rukách a začul ločkanie, asi sa tam dostala voda. Chvíľu som sa s tým hral a potom som našiel závit. Tubu som otvoril a prišiel na to, že je to bublifuk. Bolo v tom niečo zelenkavo-modrasto trblietajúce a zaváňalo to letnou vôňou lúk.
Ponoril som okrúhly prstenec na paličke znovu do tuby, vyfúkol krásne veľkú a farebnú bublinu. Z jagavého lesku bubliny mi do očí vyhŕkli slzy. Neboli tam len hviezdy, mesiačik, farebná hmla, ale žiarivo nežne na mňa pozerala mamička. A usmievala sa.
Skôr než som sa ale stihol vzpamätať, bubina klesla a rozprskla sa o zem.
Rúchlo som vyfúkol ďalšiu. V tom sa mi v nej mamička prihovorila tým najmilším hlasom, aký som kedy počul. Rozprávala mi ako sa má. Bývajú aj s ockom v ďalekom súhvezdí Lalipón. Ja som jej zas hovoril ako sa starám o poraneného vtáčika, ktorého som našiel a ako sa obávam, že čoskoro odletí a už sa nevráti. Rozprávali sme sa o všeličom. Aby mi nebolo smutno, rozpovedala mi ešte jeden príbeh.
Bubliny padali stále akosi pomalšie, v každej ďalšej pokračovala v príbehu a ja som ich fúkal jednu po druhej.
_ _ _
Kedysi veľmi veľmi dávno, v bájnej a vzdialenej zemi, panovali v krajine rozťahujúcich sa tieňov kráľ a kráľovná. Tiene boli vysielané otrasnými stvorami, tangrodormi. Tangrodori neboli hmotní, ale vedeli sa zmocniť ľudských duší. Vysielali neobyčajne temné tiene, ktoré ľudí postupne pohlcovali, až ich celých ovládli a v tejto podobe plienili krajinu.
Kráľ ale tiež ovplýval neobyčajnou mocou, sárijskym jasom. Hoci bol proti tagrodorom bezmocný, s touto schopnosťou vyhnal temný tieň z každej bytosti a bránil takto jeho hrozným dôsledkom.
Raz sa stalo, že kráľovná ťažko ochorela, každým dňom bola bledšia a žiadny lekár jej nevedel pomôcť. Kráľ svoju kráľovnú nadovšetko miloval, každý deň ju zahŕňal pozornosťou a veľmi ho bolel pohľad na jej vädnúcu krásu. Až raz, nadránom, ho bez posledného zbohom opustila.
Kráľ nikoho nechcel vidieť, uzavrel sa do svojich komnát. Dlho sa utápal v žiali. Chradol... a s ním upadalo aj celé kráľovstvo. Tangrodori medzi tým naďalej nemilosrdne vládli a celá krajina sa postupne menila na popol.
Uplynul presne rok čo sa takto uchýlil do samoty. Vtedy ho prišiel navštíviť prazvláštny tvor, Faun. Vtrhol do jeho komnaty. Doteraz nikto nevie o čom sa zhovárali, ale kráľ po piatich dňoch vyšiel spoza hradných múrov a tvrdou rukou nástolil zas v krajine poriadok.
Čosi sa v ňom ale odvtedy zlomilo. Stále sa mu ozýval v hlave šepot jeho najmilšej a tak si uvedomil, že môžu byť zas vždy a všade spolu. Bola totiž v ňom.
_ _ _
Dopočúval som príbeh so zatvorenými očami a v hlave mi stále doznieval jej príjemne jemný hlások. Hrial ma, bol ako plameň v tejto mrazivej nepríjemnej noci a nevadilo mi, že som si necítil nôžky.
Chce sa mi spať.. spať...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
2
Toľko zlatunkých slov, že keby som nevedel, že si Ľ, tak si myslím, že si princezná. Milučké.
4
8
Napíš svoj komentár
a povieš mi nejaký príbeh?