Možno som naozaj schizofrenik. Rozdvojená osobnosť. Viem, že to nie je moja skutočná diagnóza zo psychiatrickej ordinácie, je to skôr nejednota názor , striedanie prúdov a názorov vo veľmi krátkom čase... Je to ako životná čiara, raz si hore, raz dole. Tieto zvislé čiary majú istú periódu, čas opakovania , počas ktorého proste musí raz tá čiara ísť hore a raz dole... A u mňa je ten proces najmenej stokrát zrýchlený...
Nebudem vám tu hovoriť veci z reálneho sveta, pretože toto je virtuálny svet. Dokonalou sondou toho môjho schizofrenického života môžete pozorovať na blogoch... Striedajú sa tie pekné blogy s ružovými okuliarmi a tie, ktoré sú písaný bez okuliarov, bez skiel, bez všetkého... proste len oko a len slnko...
Viem, že by som si už konečne mala vybrať smer, ktorým sa budem uberať. Len to sa v mojom prípade nedá. Bojím sa, že sa to proste nebude dať NIKDY. Baví ma , alebo lepšie povedané, mám v sebe istý pocit, ktorý mi hovorí, že za každú cenu musím poukázať na to zlé. Že nech by ma to stálo čokoľvek, ja sa musím postaviť za svoju pravdu. Postaviť sa za svoju pravdu, postaviť sa proti ostatným. A navyše k tomu všetkému, musím sa tváriť, že to so mnou nič nerobí... to je najťažšie... nie postaviť sa za pravdu, ale znášať klamstvá ostatných a nedať na sebe nič zdať... Najťažšie sa klame samému sebe, no predsa sa to dá...
Možno preto, že vediem ten detský ukrutný boj proti tomu, čo ja považujem jednoducho povedané za zlé, musím sa občas uchýliť na úplne iný koniec môjho sveta... Niekedy mám chuť opisovať , aký je život krásny, niekedy zas len ukazovať na tie slabé miesta a do celého sveta kričať moju pravdu... áno, myslím si, že to je pravda najbližšie k pravde... ale to si myslí každý, no nie každý si to prizná... a zas klame sám seba...
Už dlhšie som mala chuť napísať nejaký ten môj príbeh končiaci happy endom, samozrejme nie v štýle amerických filmov... happy endom , ktorý je ozaj šťastný ... pre mňa... pretože na konci tých príbehov sa človek vždy dozvie pravdu...
No vždy mi niečo bráni povedať, čo si myslím v tej a tej chvíli...pretože som si vytvorila isté názory, ktoré musia platiť stále aj keď svieti slnko, aj keď prší... a to tak nejde... ale rozum mi hovorí, že to tak musí byť...aby som si udržala svoju hrdosť... musela by som si priznať chybu... u mňa takmer nemožné...
...Až po tej najtemnejšej noci vychádza Slnko...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
rainbowwarrior
30. 9.sept. 2010 16:34
é...?
Napíš svoj komentár