Otvára sa mi temný les, kráčam po zaprášenej cestičke, okolo len tma a stromy. Kráčam isto vpred, no potknem sa o mohutný koreň. Pád nebolí, cit som stratila. Nekonečný chodníček, uprosted lesa, vytvorený pre poslednú cestu. Chladná jesenná noc, vietor fúka, ale mne zima nie je. Chôdza ma nevyčerpáva, necítim sa byť plná energie, no energiu ani nestrácam. Predo mnou sa črtá vysoká stavba. Pár metrov ma delí od vchodových dverí. Dom ako zo strašidelných príbehov, ktoré sme si rozprávali, keď sme boli malé deti. Vtedy sme nechápali silu, energiu a moc všetkého živého i neživého. Chvíľka zaváhania. Vkročiť, nevkročiť? Znenazdajky už moja ruka spočinula na kľučke. Opatrne som ju stlačila, dvere boli ťažké, vŕzgali a otvárali sa len veľmi pomaly. Odokryl sa mi pohľad na halu, velikánsku halu, zaliatu tmou. Oči si celkom privykli na tmu, vykročila som, no oslepila ma žiara sviečky, ktorá v tom okamihu začala plápolať. Miestnosť bola naoko skoro prázdna, pár kusov nábytku a to bolo asi všetko. Lenže viedlo z nej štvoro dverí. Prvé boli tmavozelené, stál na nich nápis ZRODENIE. Druhé boli odeté do tmavomodrej farby, boli o niečo menšie a tenšie, niesli meno NEVINNOSŤ. Tretie drevené dvere na sebe mali žltý náter, SPOMIENKY, svietilo na nich čiernou farbou. Posledné dvere, krvavočervené, mali jasné poslanie, ZATRATENIE. Nemo som skúmala, kam vstúpiť skôr. Chcela som už mať všetko za sebou, zahodiť trápenie, odvliecť dušu niekam, kde jej nemôžeš viac ublížiť.
Zachovala som teda poradie dverí, vstúpila som do prvých zľava, ZRODENIE. Otvárali sa ťažko ako vchodové, v polovici sa zasekli, pretlačila som ich však až k otvoreniu. S prvým krokom sa rozsvietili sviečky. V strede izby stála postieľka, vedľa nej 2 stoličky, prázdne. Spoznala som svoj vankúšik, aj macka, ružovú čiapočku s mašličkou. Z šera na konci miestnosti vystúpila mlhavá postava. Nemala nijaké rysy tváre, ľudskú postavu, bola to len hmla pripomínajúca ľudskú bytosť, aj keď len v náznakoch. Stála pri postieľke, naprávala vankúš a prikrývala dieťa, ktoré tam nebolo. Aspoň som myslela, že nebolo, vo výhľade do postieľky mi zavadzala deka prevesená cez ňu. Priskočila som bližšie, dieťatko bolo takisto mlhavé, prízrak, zdalo sa. „Ja? Som to ja?“ Pýtala som sa v mysli, nahlas som nič nevyslovila. Mlhavá postava pri postieľke odpovedala sama. „Áno, si to ty, sirota.“Zarazene som sa dívala na misto, kde by tá bytosť mala maž tvár. Cítila som k nej pohŕdanie, ja mám rodičov, teda mala som. Pozerala som na ňu, mala som chuť otočiť sa a odísť. Sirota? Mala som dvoch milojúcich rodičov, čo na tom, že už odišli inam? „ Myslíš, že ťa milovali?“ Chcela som po nej skočiť, ako sa môže také niečo spýtať? Opäť som cítila, cítila som sa až priveľmi živo, v hlave sa mi rozvíril zmätok. „Milovali to malé bábätko, nie teba, nikdy ťa nepoznali.“ Zdalo sa mi neuveriteľne ťažké vôbec rozmýšľať nad jej slovami. Poznala som ich tak málo....Nedokázala som to posúdiť, nič si tej doby nepamätám. Bola som len malé dieťa, ešte ani poriadne nevnímajúce svet. Iné riešenie nebolo, bezhlavo som sa hnala ku dverám. Zabuchla som, rozhostilo sa ticho. Zošuchla som sa o zem, oprela sa o stenu a vložila hlavu do dlaní. Toľko otáznikov, mám v hlave toľko otázok!
S obavami som stlačila kľučku druhých dverí.
Usmiala som sa, ako na dlani som pred sebou mala svoju detskú izbu. Moja bábika, spala na posteli, v červených šatách so žltými srdiečkami, blonďaté vlásky rozložené po perine. Pri malom detskom stolčeku si kreslilo drobné dievčatko, mlhavé ako všetky postavy predtým, ja. Pristúpila som k nej, kreslila si domček, s farebnou veselou záhradkou a rodinou. Seba a bábiku nakreslila presne, len ocko a mamička boli trochu neurčité postavičky. Nečudo, nevedela, ako vyzerali. Dokreslila zlatisté slniečko, zamyslela sa a vstala. Z postele potiahla bábiku, pritisla ju k sebe a dôverne sa na ňu pozrela: „ Ideme sa porozprávať s ockom a mamičkou, súhlasíš?“ Hračka v jej rukách sa nemo usmievala. Z drobnej skrinky, jedinej v tejto drobnej izbe, vytiahla krucifix. Sedela opretá o posteľ, v náručí milovaná usmievavá spoločníčka a v rukách kríž. Pobozkala ho, túžobne sa naň zahľadela, modlila sa. Najprv za matkinu dušu, po nej prišiel rad na ockovu. Bolo v tom niečo nevinné, sväté, ale taktiež zúfalé a smutné. Do modlitby sa vhĺbila celou svojou bytosťou, to by mohol málokto poprieť. Aký je môj vzťah k Bohu teraz? Žiadny, prestala som mu veriť, odrezal si mi cestu aj k nemu. Zašuchotala prikrývka, drobná postavička sa skryla pod paplónik spolu so svojou jedinou porcelánovou kamarátkou. Prišla som až k posteli, pohľadila som malú hlávku, dalo sa to. Nikdy si nebola zlá, len stratená.
Tretia miestnosť ma už volala. Pripomínala mi knižnicu, na poličkách sa kopilo čosi pripomínajúce knihy. Kde začať? Bolo ich toľko. Našťastie som si všimla, že boli očíslované rokmi. Vybrala som si rok svojich 5. narodenín. Knihu som vyťahovala opatrne, možno trochu nesmelo. Položila som ju na stolček v strede miestnosti. Kniha to nebola, starý zaprášený fotoalbum. Otvorila som ho, zvedavo som skákala zrakom zo strany na stranu. N každej bola len jediná fotka, nezvyčajné. Nad každou bol dátum. Deň narodenín, pohľadila som fotku, nebola pevná, preborili sa mi do nej prsty. Ucítila som príjemné chladenie, zavrela som oči. Otvorila som ich, až keď chladenie pominulo. V strede izby poskakovalo malé dievčatko, ružové šatočky, viali vo vánku jarného dňa. Okno bolo dokorán, stromy zakvitli, vtáčiky spievali. Toľko šťastia! Dievčatko poskakovalo, sekndu sedelo na posteli a zrazu už zas stálo na nohách a nedočkavo prestupovalo z nohy na nohu. Usmievala som sa, to podarené stvorenie, také natešné. Dobehla k oknu, venovala oblakom radostný úsmev, slnko sa snáď usmievalo naspäť. Do izby vrazila mniška, Katarína, bola to ona, moja milovaná druhá mamička. Posadila si bláznivé dieťatko na kolená, so radostnými iskričkami v očiach sa mu prihovorila a usilovne čosi skrývala za chrbtom. Malá len netrpezlivo počúvala, občas sa snažila nakuknúť za jej chrbát, no nedalo sa. Po dlhom presviedčaní dvoch psích očí odhalila to tajomstvo. Talizman! Nemám ho na krku, dala som ho dole. A teraz ho vidím zase......v plnej kráse. A cítim lásku, ktorú doň zapečatila Katarína, keď mi ho vkladala do malých ručičiek. Ľúbim ťa, Katarína! Prosím, odpusť mi! Obraz sa rozlynul, chlad, obklopil ma. Videla som ju, chránila ma, môj anjel, bez nej som bezmocná.
Spomienky na veselú dievčinku ma zahriali, lenže to neboli jediné spomienky, existovali boužiaľ aj iné. Nechcela som ťa vidieť, nechcela som v pepríze vidieť ako mi všetko berieš. Vymieňaš moje city za falšované bezcenné napodobeniny. Odídem, povznesená láskou Kataríny i zničená tvojimi klamstvami. Posledné dvere, čo skrývajú? Koniec? Nadýchnem sa, naplnená citmi, nenávidím to. Postava z prvej miestnosti, odpor k nej ma opustil, už nebol tak silný. Stačil na ňu jeden pohľad a vedela som, toto je koniec. Skúmavo som sa porozhliadala, je to len na mne. To, čo som videla môže byť celá moja životná cesta, ale nemusí. Pokračovanie si neviem predstaviť, všetko, nič viac už nebude. „Si si istá?“ Spýtala sa bytosť, nesmelo som prikývla, vedela som to, i tak som bola zmätená. Už tu nemám čo robiť, pomyslela som si. Pripravená na všetko som pozrela na postavu, nehýbala sa, vôbec nič sa nedialo. Čakala som, nekonečne dlhú chvíľu. Stalo sa niečo nečakané. Ocitla som sa vo vlnách, voda sa mi hnala do nosa, do úst. Pokúsila som sa nadýchnuť, nebolo čoho. Snažila som sa vyplávať nahor, nešlo to, len som nezmyselne rozrývala vodu okolo seba. Potreba nadýchnuť sa sílila, bezmocne sa mi drali slzy do očí. V okamihu ma schytila neznáma ruka a vytihla spod hladiny. Konečne som sa nadýchla, roztriasla som sa a vykšliavala vodu. No záchranca prehovoril. „Chcela si zomrieť, dal som ti šancu, nechcela si.“ Pustil moju ruku, spadla som opäť do ľadového náručia, pokúšala som sa o nemožné, vyplávať. Svetlo sa čoraz viac vzdialovalo, padala som hlbšie a hlbšie. Nevládala som bojovať, musela som sa nadýchnuť vody, prestala som sa už o čokoľvek snažiť. Jediné, čo ešte musím spraviť, je vyricť jedinú vetu. Cesty späť už nebolo. A to jediné mi ešte zostávalo na srdci. Odpúšťam ti!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár