Keď niekedy tak nahlas uvažujem, alebo si o nejakej situácii v mojom okolí poviem, že presne viem, ako skončí, väčšinou sa to vyplní. Ako každý, aj ja mám v okolí mnoho párikov, či už začínajúcich, fungujúcich alebo končiacich. A v niektorých prípadoch poznám z dvojice len jedného. O to viac ma mrzí, keď sa pozriem na polovičku toho človeka a presne viem ako to ďalej pôjde.
Naposledy sa to stalo osobe, ktorú poznám fakt od malinka mala. A teda musím priznať, že ma svojím rozhodnutím - žiť s niekým, pekne nahneval. Viem, že nemám právo kecať niekomu do niečoho takého, ale mala som presného (a veľmi blbého) tušáka, že sa to neskončí dobre. Aj keď som mu to samozrejme nepriala a stále som si hovorila, že sa možno tentokrát mýlim. Nemýlila som sa.
A o to viac ma to mrzí. Pred mojimi očami si jeden z mojich najbližších priateľov ničí život. Čím ďalej tým viac, to naberá obrovské rozmery a aj by som mu rada pomohla, ale nemám ako.
Láska je slepá ako sa hovorí. Ale nemyslím si, že za to, že býva slepá, musí byť aj hlúpa. Predsa každý z nás má nejaký ten pud sebazáchovy. V tomto štádiu neviem ako a či vôbec sa dá pomôcť. No myslím, že keď to nezabralo predtým, ako sa to všetko začalo rúcať - nezaberie to ani teraz.
Nemyslím si, že som zlý priateľ. A nehovorím, že mám vždy pravdu - to by som si nikdy nedovolila. Ale, keď ma niekto pozná fakt od malinka mala až doteraz, mohol by si aspoň časť mojich slov k srdcu.
Možno by som teraz nepísala tento blog, ale sedela s danou osobou na čaji ako kedysi a tešila sa z jeho prítomnosti. Teraz sa trápim, pretože sa na to nedá nemyslieť.
Nikto nemá rád, keď jeho priateľ trpí.... A už tobôž nie, keď vie, že keby možno viacej zabojoval, mohol niekomu nasmerovať život iným smerom.
Hold, ten život má asi s každým iné úmysly.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár