Kedysi dávno, keď som bola ešte malý prcek, vo mne prevládal pocit, že priateľstvá trvajú večene. Že kamarát, s ktorým zdieľam nadšenia svojho života od prvej Barbie predsa nemôže len tak zmiznúť. A aké kruté bolo vytriezvenie z týchto myšlienok, keď som zrazu mala viacej rokov a viacej známych. Priatelia, ktorí boli sa zrazu stratili a žili život so svojimi známymi. Neboli to priatelia, boli to len známy, ktorých teraz stretnem a pozdravím - to je tak všetko.
Musím však priznať, že aj tí známi vo mne nejakú tú stopu zanechali, za čo im svojím spôsobom aj vďačím, pretože som prišla na to, aká presne nechcem byť a ako si predstavujem ďalší vývoj mojej osoby ako takej. Predsa som mala od rodičov vštepené nejaké tie zásady a už som bola schopná aj sama zvážiť, čo je pre mňa vhodné a čo nie.
Bez priateľov sa však žiť nedá. A tak bolo treba natrafiť na takých, ktorí skutočne stoja za to. Čím mám viac rokov, tým je ich menej, ale aspoň viem, ktorí to sú.
Ľudia, na ktorých je spoľahnutie. Viem o nich, že keby ich potrebujem, prídu aj o pol noci a nečakajú za to žiadnu protislužbu. Robia to preto, že ma majú radi.
A radi ma majú preto aká som a tak isto aj ja ich. Všetci sú si v niečo podobní a každý z nich má v sebe kúsok mňa.
Prečo? pretože vám nikdy nemôže byť blízky niekto, kto nemá ani jednu vašu vlastnosť, vaše gesto, spoločný názor alebo niečo podobné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár