Je možno pravdou, že naši starí rodičia nevedia úplne pochopiť všetko čo sa v dnešnom svete deje. Ale keď sa čo i len na chvíľku naozaj započúvate do ich slov, prídete na to, že možno v tom čo hovoria (vám to možno nie je úplne príjemné ale) majú zväčša pravdu. A NIKDY si nenechávajte toto priznanie na "INOKEDY" - potom už môže byť naozaj neskoro...
Ja som sa napríklad dnes dozvedela, ako sa moja starká s dedom spoznali a veľa ďalších vecí ktoré mi v konečnom dôsledku povedali mnohé aj o mne. Keď som videla na starkej úsmev a slzy zároveň, bolo mi smutno. Smutno za dedom a smutno za tým, že človek ktorý pri tom druhom stál 62 rokov a urobil pre neho všetko, sa tu ostal "trápiť sám". Že tá láska a súdržnosť, ktorá tu bola zrazu niekam zmizla a ostalo len prázdno. Za človekom, ktorý možno nebol dokonalý, ale to nie je nikto z nás. V prvom rade to bol človek ktorý mi dal toho najlepšieho otca na svete, ktorý ma dvíhal od radosti nad hlavu keď som bola malá, učil ma ako sa hrajú kocky, ktorá huba sa môže dať do košíka a ktorá nie a milión ďalších vecí... Osoba, po ktorej som podedila tak mnoho napriek tomu, že nebolo ľahké si to niekedy priznať.
Dedo, za všetko z teba som nesmierne rada, nikdy si to nedám vziať a jediné čo mi je ľúto je to, že keď sa to teraz všetko dozvedáš - lebo viem, že ma vidíš - ja sa ti nemôžem pozerať do očí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár