Hovorila mu, že stále vytvárať nové a nové hradby, nie je dobré, že na to zbytočne doplatí. Nepočúval ju. Nepočúval ju ani, keď ho takmer so slzami v očiach prosila, aby to nechal tak. Nechcela, aby ten, na ktorom jej toľko záležalo dopadol ako ona.
Prestala veriť ľuďom, prestala veriť sama sebe. Nebola si schopná nikoho pripustiť, keď sa o to pokúsila, nikdy to nedopadlo dobre. Odcudzila sa od tých, ktorých poznala dlhšie, od tých, ktorí hovorili, že ju dokonale poznajú. Je čitateľná. Možno, a hlavne ako pre koho. Keď chce môže byť čitateľnou, ak to chcieť nebude, nik ju neprečíta. Zvláštna osoba.
Ľahšie sa jej komunikovalo s jednorázovými kontaktmi, tými, s ktorými už zrejme do styku nepríde. Nerozmýšľala nad myšlienkou, že by dokázala zraniť a ak aj áno, nič necítila, lebo ich nepoznala a nemala k nim žiadnu citovú väzbu.
Telesná príťažlivosť, neovládateľné inštinkty, snaha o pár minút šťastia, ktoré neničí už bez toho zničené zdravie. To bolo všetko. Na úkor iných. Ale čo ju po nich.
Po malých krokoch k sebe pustila jeho. Nie úplne, len dostatočne na to, aby dokázal prebúrať jej po stýkrát nanovo postavené krehké hradby. Bol z tých, ktorí to vedeli perfektne. Väzbu na neho mala. Tejto, ako jednej z mála, sa vzdať nedokázala. Nevedela zabuchnúť dvere. Nanovo vytvárala nové hradby, so snahou, aby boli silnejšie a pevnejšie. Stále rýchlejšie a rýchlejšie, v strachu pred vlastnou zraniteľnosťou. A oni boli stále silnejšie, len nikdy nie neprekonateľné. Každá stena má svoj začiatok aj svoj koniec a vždy na konci nej stál niekto, kto tvoril akoby stráž. Uvedomila si, že nový štít musí byť bez stráže. Vzduchotesný a ohraničený. Takto to ale nefungovalo.
Hradba bola príliš silná, aby dala šancu novým preniknutiam a príliš slabá na to, aby trvalo odolávala tlaku starým. Tým, ktorým vravela, že ľúbi, má rada, na ktorých jej záležalo alebo ktorých milovala. Aj tak nikdy nikto úplne neprenikol cez jej masku.
A on chcel spraviť niečo podobné. Vytvoriť si svet. Svet v ktorom by bol sám. Vlastný svet bez šance na dobytie vonkajšími vplyvmi. Odolal by vode, ohňu, vetru...všetkým živlom. A možno by odolal aj láske, keby nevedel, že oheň dokáže všetko spáliť. Však je to len život a on je jeho herec. Môže si s ním robiť, čo sa mu zachce a sám si písať stále nové stránky scenára. Neučiť sa ich naspamäť, veľa improvizovať. Ničiť to, čo za niečo stálo. Nemohol ju mať pri sebe, mala ho prečítaného až príliš. Poznala jeho reakcie, len o trochu horšie ako ich poznal on sám. Cez jej masku si pretváral tú svoju. Uceľoval trhliny. Prerábal a nanovo vytváral. Pomaly po kúskoch ju žmýkal a snažil sa z nej vysať život. Nedošlo mu, že ona život už dávno stratila, že ďalej kráča len kvôli iným. Kvôli tým, ktorí sa tvárili, že ju potrebujú. Kvôli tým, ktorí ležali na zemi a počítali posledné výdychy.
Nedošlo mu ani to, že život jej dával po bozkoch sám. Kúsky z neho prichádzali z každého objatia, bozku, milovania, pohladenia. Z každého kúsku jeho tela. Z každého kúsku jeho samotného.
Spoločný svet zbúral ako domino. Spálil tak, ako sa pália mosty. Bez slova a obzretia odchádzal, celkom si neuvedomujúc, čo práve spravil. A možno si to uvedomoval až pridobre. Spravil to, čo v tej chvíli pokladal za správne.
Od zajtra začne pracovať na novej maske a vytvárať nové opevnenie.
Raz môže prísť deň, keď múr nebude potrebný. Keď sa za nič nebude musieť skrývať.
A vtedy si postaví nový svet. Možno nebude lepší, ale bude tvrdší a stálejší.
Vytvorený z pevnejšieho materiálu a poučenia z chýb minulých.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
alroune
20. 7.júla 2011 17:56
tak toto som precitala na jeden nadych ...skvele skvele ....
2
a inak ma napadla pesnicka od HT-mosty
"naco palia ludia mosty ked ich medzi nami niet"
"naco palia ludia mosty ked ich medzi nami niet"
3
Napíš svoj komentár