Myslel si, že má pod kontrolou to celé. Všetko. Že po skúsenostiach, ktoré ho zvalcovali, ho už veľa vecí neprekvapí. Nezažil toho až tak mnoho, ale klamstvami, skúšanými na ňom samotnom si prešiel. Nie raz. Postupne sa naučil, že ľuďom veriť nemôže. Vlastne, že nemôže veriť nikomu. Ani sám sebe. To poznanie bolelo asi najviac. Pocit, že sa nemôže spoľahnúť ani sám na seba.
Myslel si, že ho už nikto neoklame, ale teraz...teraz, keď sa pozrie na vec spredu, z nadhľadu, ktorý v tej chvíli s určitosťou nemal.

Nevie. Nič. Možno ho neoklamal živý človek z mäsa a kostí.
Možno ho neoklamal nikto komu sa snažil veriť.
Možno sa oklamal len sám. Sám. Vždy a trvalo. Nechce a nedokáže od ostatných očakávať len dobré. Každý jeden mu aspoň raz ublížil. Sám si ubližoval pravidelne. Asi potreboval svoje denné dávky bolesti a zrážania seba samého k zemi. Aby si konečne niečo uvedomil. Lenže on nebol schopný uvedomovať si veci, ktoré mal.
Narazil. Opäť si to dovolil. Len jeho vlastná hlúposť ho znova takmer stála niečo. Možno by to nebol život. Jeho život. Klamal by, keby to tvrdil. A on sa tak snažil byť lepším človekom. Bez klamstiev a hlúpych poloprávd. Nemá na to. Nemá na to byť človekom a už vôbec nie lepším. Môže sa snažiť byť najlepším, akým dokáže, ale ani to mu nezaručí, že ním bude.
Už nechcel klamať. Vlastné lži mu liezli na nervy. Liezlo mu na nervy, keď mu pripadalo všetko neriešiteľné, tragické, definitívne. Ale ostávalo mu len sa na to nečinne prizerať, pretože s tým sa nedá robiť nič. Bohužiaľ.
Pripadalo mu trápne hovoriť o tom, ako sa cíti, ako by mal byť do pár hodín, možno dní mŕtvy. Ako by bol ochotný pre vidinu vlastného mŕtveho tela spraviť veľa.
Pripadalo mu trápne len si dovoľovať pociťovať to. Však, koľko zlého sa toho denne stane. A on tu môže byť. Má toľké privilégium. Mal by byť vďačný, ale len nadáva. Áno je pravda, že sa aj snaží a pri každej snahe ho protichodná sila stiahne o dva kroky dozadu. Že sám sebe často pripadá, že nemá silu ani kľačať, nieto ešte kráčať vpred a vyhrabávať sa zo sračiek.
Pripadalo mu to trápne. Už sa obviňoval aj z negatívnych pocitov, ktoré si dovoľoval pripúšťať v jeho vlastnom živote.
Striedal otrasné dni s najhoršími, potom ešte horšími, lepšími a vynikajúcimi. Alebo striedal len hodiny bytia. Každú hodinu iným človekom, ako od Mattela.
Nechcel rozprávať, videl náznaky rozhodnutí a situácii, ktoré z neho spravili to, čím bol. Konkretizovať to nevedel. A hlavne nechcel.

Najdôležitejšie je zachovať si tvár. Aj keď prídeme o všetko. Ktorú tvár ?! tú, ktorá tu bola včera, predvčerom alebo dnes ? nestratiť svoju podstatu, aj keď žiadna nie je. Možno podstata existuje, len to vidí až prílš jednoliato. Nevedel, čo bude ďalej a nevedel či vôbec niečo bude. Len kráčal. Naslepo. A ak to dokázal, dúfal v krajší zajtrajšok.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár