Bolo raz jedno malé dievča menom Júlia... Júlia bývala v starom domčeku na kraji mesta so svojimi rodičmi, ktorý ju nadovšetko milovali a vychovávali z nej slušné dievča. V jednú tichú noc keď bol krvavý mesiac v splne sa do malého domčeka prihnalo neštastie. Z prísne stráženého väzenia utiekol ich zabudnutý syn, ktorý sedel za postupné vyvraždenie členov svojej rodiny, kedy jeho vlastný rodičia ho oznámili na políciu a poslali do väzenia. Z pomsty a nechute zo života sa vrútil do domu ktorý polial benzínom, zamkol seba a rodičov v izbe a hodil zápalku do kaluže benzínu uprostred izby. Celý dom začal horeť a nik neprežil. Nik, okrem malého dievčatka, ktoré sa ukrývalo vo svojom úkryte hlboko v lese.
Malá Júlia tentokrát ostala úplne sama na svete. Z jej rodiny už nikho nebolo a sama bola ešte primalá aby si vedela zarábať a žiť. Rozhodla sa teda čakať, kým ju snáď nenájde niekto s dobrým srdcom a nepomôže jej...Prešli dni, týždne, mesiace...nikoho nebolo. Malé dievča vyrastalo v opustenej jaskyny v lese ktorá jej vždy slúžila ako skríša. Často mávala nočne mory ktoré boli živšie a živšie, a ju privádzali do šialenstva. Z malého dobrého dievčatka sa stávala ozruda. Nosila oblečené staré handry len tak pomotané cez telo, vlasy mala špinavé a zamotané do akéhosi drdolu ktorý pripomínal chumáš chlpov, jej krvavé oči zbudzovali strach a zUby v ústach boli vždy vycerené ako by chcela na vás zaútočiť.
Jednej noci sa jej prisnil sen, v ktorom krv ľudí pomáhala pri zlých snoch. Zúfalá Júlia sa chcela konečne zbaviť tých zlých snov a preto verila, že keď zabije človeka a napije sa jeho krvi už nebude mať nočné mory. Preto začala potajomky sledovať prichádzajúcich ľudí, ktorý sa zvykli staviť pri starej studni. Keď už bol podvečer a Júlia si už namýšľala že je to možno hlúposť sa pri studni stavilo mladé dievčatko. Malo hnedé vlásky a modré očká, presne táke, ako mala niekedy Júlia. Neštastná Júlia si spomenula čím všetkým musela prejsť a od hnevu a nenávisti sa rozbehla s desivým krikom z kríkov, chytila najbližšiu skalu a plnou svojou silou ju vrazila dievčatku so hlavy. Zrazu bolo ticho. Malé dievča bolo mŕtve a Júlia vzrušená z toho čo urobila. S úsmevom napriahla ruku, nabrala si jej krv do dlane a s blaženým úsmevom na tvári pila jej krv. Dievčatko ostalo ležať pri studni a Júlia odchádzala s nádejou do jaskyne.
Tú noc sa Júlii neprisnil žiadny zlý sen. Spala konečne pokojným vysnívaným spánkom a ráno keď sa zobudila, cítila vo svojom srdci pocit štastia. No musela myslieť na to, že nič netrvá dlho. Už nechcela mávať znova strach z jej snov a tak sa rozhodla že bude zabíjať častejšie aby sa cítila lepšie.
Júlia to začala preháňať. Zabíjala hocikoho, kto sa priblížil ku starej studni. Obete začala vodiť k sebe do jaskyny, kde nimi kŕmila vlky a líšky ktoré tam chodili. Obyvatelia mestečka už boli nepokojný z tých strát svojich blízkych zapríčinených Júliou a tak sa rozhodli vypátrať, čo spôsobuje tieto úmrtia. Vyslali teda starého farmára k studni, ktorý už bol skúsený a mal aj ako takú silu keby bolo treba sa brániť. Prišiel podvečer a odvážny farmár sa vydal ku studni. Keď prišiel na to záhadné miesto nič podozrivé tam nebolo. Nabral si teda zo studne a sadol sa nedaleký pník...Po nejakej hodinke čakania začal mať zvláťny pocit že ho niečo alebo niekto sleduje. Rýchlo sa postavil a so zbraňou v ruke sa začal obzerať. Vo vnútri tela cítil ako by niečo behalo okolo neho a čakal že už už na neho niečo vybehne. V tom momente zašumeli kríky a vybehla z nich malá veverička. Uchvátený farmár malým zvieratkom si nevšimol, že za ním sa potichu blíži vražedná Júlia. Tá akoby vedela že sa farmár na znovu tušenie otočí pokrčila a vrazila kamennú dýku do farmárovho brucha. Následne sa z dýkou postavila pričom starému farmárovi prerezala celé brucho až po srde, kde ju čakal jej vytúžený nápoj.
Pri tom všetkom vzruchu si ani nevšimla že ďaleko v kríkoch čakal farmárov syn, ktorý to všetko sledoval. So slzami v očiach a hnevom srdci osledoval Júliu až do konca. Keď sa konečne nasýtila a odťahovala mŕtve telo znova do jaskyne farmárov syn ju odsledoval a utekal do mesta celú príhodu prezradiť.
Celé mesto sa zhŕklo na predvedenie pravdy, čo zabíjalo občanov. Celú noc sa radili tý najdôležitejší ba aj bezcenný ľudia z mesta ako majú konať aby Júliu odstránili. Keď už vychádzalo slnko, dospeli k rozsudku...
Hneď ráno vyslali chlapov z mesta aby sa nepatrne vkradli k Júlii do jaskyne. Keď tam už konečne prišli, zbadali ešte spiacu Júliu. Opatrne ju zviazali a odniesli ku starej studni. Rozsudok z noci znel nasledovne: Zviažte ju, a hodte do studne, nech ju už nikdy nikto nenájde...A tak museli aj urobiť. Keď sa Júlia prebrala, bola už akurát pri starej známej studni. Ona už vedela čo a s ňou stane a nemuseli ani len povedať rozsudok. V ten okamih jej z krvavých a neľútostných očí posledný krát vytriskli slzy a z úst vyšli slová: Ja sa vám pomstím...S týmito slovami skončila hlboko vo vode studni.
Od týchto čias sa k tejto studni už nikto nepriblížil. Povráva sa však, že Júlia je stále na žive. Cez deň počuť jej jemný a uplakaný spev, no v noci výkriky aplač beznádeje, pomsty a hnevu.
Koniec
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bibla
15. 7.júla 2010 20:34
pekné
Napíš svoj komentár