Pozerám sa von oknom, blúdim v myšlienkach. Slzy sa mi tisnú do očí a pomaly stekajú na parapetnú dosku. Okno je otvorené, všade tma. Vlasy mi ovieva chladný severský vietor a ja stále mlčím. Potrebujem si vyprázdniť myseľ. Idem von. Prechádzam sa bosá po tráve, pozerám na mesiac v oblakoch. Je krvavý ako moje srdce. Táto noc bude zlá. Vstupujem do lesa. Pomalým krokom sa vnáram do tmy, a poddávam sa všetkým tajom prírody. Srdce mi bije, a môj dych je prenikavý. Sadám si pomaly ako lístok vo vánku a premýšľam. Premýšľam o svojom živote. O tom, aká som bola zlá, čo všetko som napáchala, koľko ľudí som oklamala a koľkým srdce zlomila... Moje oči už od sĺz nevidia, už niet cesty späť. Pozerám na nebo. Hviezdy túto noc sa mi vzdajú strašne vzdialené. Som sama, nikoho nemám - len beznádej. Kráčam teda ďalej do tmy, do noci. Počuť lístie šuchotajúce vo vánku a sovy ohlasujúce polnoc. Prišla som na veľmi krásne miesto, miesto kde chcem skončiť. Vôkol mňa tma a len malé plamienky na hroboch smrteľníkov svietia. Tu je to. Tu je to čo som hľadala, liek nad všetky lieky, pomoc ktorá najviac pomôže - smrť. Vyliezam pomaly na vrch kostolnej veže, tam kde vidno len mohutný kríž týčiaci sa spoza okolitých stromov. Už som tam. Otváram oči a vidím okolitý svet. Vidím môj rodný dom, cesty po ktorých som chodievala, lúky na ktorých som oddychovala a v zápätí sa mi znova zahmlie myseľ a príde to čo ma najviac trápi. Môj život. Nie! Nechcem už viac s týmto žiť! Nechcem mať viac výčitky! Veru nie! Prvý krát v živote som pevne rozhodnutá. Vyberám teda lano spoza dverí na komore, a viažem ho vôkol kríža. Lano je mohutné, a ťažké. Obopína mi krk ako najprudšie zovretie. Posledný krát sa teda nadychujem, a skáčem. Padám dolu. Dolu do temnoty. Tam dolu do pekla kde patrím a v posledných sekundách sa cítim byť konečne šťastná. Moja duša je konečne tam kde má byť.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
