Majo sa neskôr zamestnal v rodinnom podniku, ktorým bola ako inak krčma. Pracoval ale nie veľmi zodpovedne, pretože v práci užíval alkohol. Raz mal cestou domou haváriu a jeho auto skončilo „na totálku“. Jeho život sa skomplikoval a Majo to nezvládal. Raz vo veľmi zlom psychickom stave namieril plynovú pištoľ na dievča, aby mu dalo svoj mobil. Tento čin bol ale bodkou a zavŕšením jeho kriminálnych podvodov, krádeží, prestupkov... Majo sa ocitol vo väzbe, kde si odsedel 2 roky. Medzi tým sa situácia doma vôbec nezlepšovala, preto sa jeho matka s najmladšou dcérou odsťahovala do jednoizbového bytu, do podnájmu, aby mohli aspoň ako-tak prežiť. Neskôr sa presťahovali do bytu, ktorý viac menej dostali od mesta, pretože matka nezvládala platiť drahé nájomné. Keď sa Majo vrátil z väzenia, súdržne súhlasil a nasledoval svoj „osud“. Jeho otec aj ostatní 3 súrodenci boli vodiči nákladného auta. Táto práca Maja úplne začala baviť, už odjakživa obdivoval svojho otca a páčili sa mu nákladné autá. Táto práca je veľmi dobre platená, ale zamestnávatelia vedia prečo. Je to práca, ktorá postupne zdeptá človeka. Niekoľko týždňov, niekedy až niekoľko mesiacov byť zavretý v kabíne 2x2 m niekoľko tisíc km od domova, kde si človek len číta sms o tom, ako je to doma nanič, že mama je v nemocnici alebo že doma boli opäť policajti, kvôli porušovaniu nočného kľudu a pod. To veru zanechá na psychike človeka minimálne po rokoch, ak nie hneď, veľké stopy. Majo sa dostlal do veľmi zlej partie a vtedy to začalo naberať skutočne na obrátkach.
O niekoľko rokov neskôr:
Ide o látkovú závislosť mladého muža vo veku 33 rokov. Tento mladý muž je 3-4 roky závislý na pervitíne, asi 10 rokov trpí syndrómom závislosti od alkoholu a ktovie aké hnusy ešte. Tento mladý muž mi je veľmi blízky. Ešte pred pár rokmi by som sa bola asi zbláznila od žiaľu, od zúfalstva, robila všetko možné aj nemožné, len aby som mu pomohla ale priamy rozhovor o probléme je samozrejme tabu. Pred rokom som podnikla prvý krok, že som k nemu nedobrovoľne zavolala odborníka, ktorý sa závislosťami zaoberá a uvidela som prvý krát do jeho pozornosti týmto mojim aktom, že hej človeče, maš sakra veľký problém so závislosťou. V tej dobe som sa stretla s odsúdením, s výsmechom a samozrejme nie len zo strany toho človeka, ale aj zo strany rodiny. To bol môj pokus o jeho záchranu, čo si v tej dobe ešte nikto neuvedomoval. Žiaľ, ja som vedela čo robím a taktiež som vedela, že nič z toho, pretože on nechcel a to svedčilo len o tom, že v tej dobe nebol pripravený na žiadnu zmenu. Ďalej som ho len pozorovala, darilo sa mu stále menej a menej, zažíval pravidelné recidívy, čo sa pomaly ale isto odzrkadľovalo na jeho vzťahoch, práci, vzhľade, inteligencii atď... Bolo mi z toho smutno, ale vedela som, že s tým nič neurobím a vždy keď sme sa videli, ten človek len popieral svoj problém, vlastne on „žiaden problém nemal“.
Môj druhý pokus o jeho pomoc prišiel asi pred 2 mesiacmi. Dotyčný mladý muž po takom svojom bežnom halucínogennom záchvate, pri ktorom rozbíja všetko, skrýva sa pred kamerami, strihá káble, zabarikaduváva sa a pod. skončil na psychiatrii v Levoči. Keď som sa o tom dozvedela, rozhodla som sa, že každý si zaslúži druhú šancu a tak som ho navštívila. Moja návšteva ale nebola typická. Prišla som za ním s jasne definovaným cieľom. Prišla som sa rozprávať o jeho probléme a o možnostiach jeho riešenia. Dotyčný na takú priamu komunikáciu vôbec nebol zvyknutý, stále odbiehal od témy, ťažko sa mu hovorilo otvorene... atď. No ja som mala pevné hranice a hovorila som priamo, po pár minútach videl, že dnes sa asi o počasí a nemocničnej strave baviť nebudeme. Snažil sa počúvať, ale stále bolo v pozadí „som nad vecou, zvládam to s prehľadom“. Popri tom ale prišla zmienka o liečbe, dokonca o ústavnej liečbe, ale ja som cítila, že to je zvonku. Keď to je zvonku, aby naplnil očakávania okolia, aby robil to, čo chcú ostatní a nie on, je to tak akurát na dve veci. Už vtedy, by to bolo veľmi náročné, lebo liečba je nič, je to jak kamienok v mori. Ale aspoň sa troška posunul... V tej chvíli som mu povedala niečo, pre mňa, strašne dôležité. Povedala som mu, že prišla som tu, aby som mu dala do pozornosti, že má problém, aby som ho vyviedla z toho problému tým, že mu ponúknem pomoc, čiže možnosti riešenia, pomoc a podporu. Ale ak sa rozhodne inač, ak sa rozhodne vo svojom probléme zotrvať a neriešiť ho, tak nech na mňa rovno zabudne, nech si ma vymaže zo svojej pamäte, telefónu aj zo všetkého, pretože pre mňa už zomrel. Pretože sa zabíja a na tom sa ja podieľať nemienim. Ale ak si to raz v živote rozmyslí, som tu pre neho.
Je to drastické, ale je to vlastne to jediné, čo pomáha. Nedá sa pomôcť človeku, ktorý si škodí. To plodí len sebazničujúce následky, s tým už mám skúsenosti. Nebolo to jednoduché, ale bolo to správne. Zdalo sa mi, že porozumel. Keď sa vrátil z detoxu z psychiatrie, o pár dní na to si vzal z banky pôžičku a spolu s priateľkou sa stal „nezvestným“ a vlastne bez úvodzoviek. Pátrala po ňom aj kriminálka. Za tých pár týždňov stihol minúť celú pôžičku a emocionálne sa zhumpľovať na mraky. Myslela som si, že je to jeho koniec a že buď spadne niekde do kanála alebo spácha samovraždu. Jedného dňa, keď ich tá kriminálka našla v hotelovej izbe, dievča zobrali a on si uvedomil, že je psychicky, duševne, duchovne, fyzicky, finančne, emocionálne a ešte neviem ako na svojom dne, rozhodol sa urobiť zmenu. Jedného dňa mi zazvonil telefón a bol tam Majo. Zdvihla som ho. Poprosil ma, či by sme sa mohli stretnúť, že sa chcel porozprávať. A to bol deň D. Súhlasila som a prišla som. Človek dokáže totiž urobiť zmenu, len vtedy, ak dôjde k tomu, že je na dne. Keď prichádza o niečo, bez čoho nie je ochotný žiť. Väčšinou to býva zdravie, rodina, bývanie, vzťahy, zdravý rozum, nejaká osoba alebo práca a pod. Bol na tom veľmi zle, ale povedala som mu, že zázraky sa dejú a že ideme bojovať. Snažili sme sa povybavovať všetko potrebné. Od psychiatrického vyšetrenia, návrhu na ústavnú liečbu, cez pôžičky, ktoré si navyberal a v neposlednom rade emocionálna rovnováha. Na začiatku to bol muž, ktorý trpel nespavosťou, stále sa triasol, chytal paniku, neustále v depresii. Po určitom kratučkom čase to bol človek, ktorý sa nazýva závislým, prečítal množstvo kníh o svojom probléme, navštevoval svojpomocné skupiny (to najdôležitejšie) so zameraním na drogovú závislosť, mal množstvo nových priateľov, naučil sa hovoriť o svojich pocitoch, pomenovať ich, učil sa ich spracovávať (celoživotný proces). Už 2 týždne pred liečbou bol zbalený a dnes je už úspešne na liečbe a ja sa teším na nedeľu, že sa uvidíme.
Najväčšiu radosť som mala, keď mi poďakoval a povedal mi nie len on, ale celá jeho rodina, že som mala už vtedy pravdu, keď som mu chcela pomôcť, len on ani nikto ma nepočúval a že som dokázala za 2 týždne s ním urobiť niečo, čo on ani nikto nedokázali za roky.
A úplne najväčšiu radosť mi robí, že pomaly ale isto si aj jeho otec uvedomuje, že má problém so závislosťou a chce ju riešiť. Lebo tam začali aj Majove problémy.
Neviem, ako to celé dopadne a som nad tým bezmocná, pretože jediný človek, ktorý môže zmeniť svoj osud je on sám. Už len tým, že poprosí o pomoc.
P.S.... ;o)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár