Again: zvnútra navonok. Začnem asi s tými peniazmi, keď som to už sem pacla. Money, Money... Je to smutné celé, ako to vlastne funguje. Ale zas ťažko sa vôbec zamyslieť na tým, ako by to bolo správne, keď som „to správne“ nikdy nezažila. Narodila som sa a peniaze už boli. Keď som chcela lízatko alebo nanuk, popýtala som mamku 5 korún, zbehla do sintry/i a bola happy. Keď som urobila niečo dobré, tati mi dal 10 korún, aby som si mohla kúpiť nejakú maškrtu. Keď prišiel starý otec alebo naďka (babka), dali mi po dvacke, aby som si mohla niečo kúpiť alebo ísť na kolotoč (už zamlada som bola také adrenalínové dieťa . Keď som bola vonku napríklad s kamarátkou a šla som si kúpiť nanuk, automaticky som kúpila radšej 2 menšie, aby som sa podelila. Nechápala som, prečo aj ona niekedy nemá so sebou v ponoške nejaké drobné, aby si mohla kúpiť niečo, ak bude chcieť, ale ani ma to nezaujímalo až tak, ja som väčšinou mala. Naši ma vždy rozmaznávali, keďže som bola jediné dievča spomedzi mojich 4 starších bratov. No a tak som sa proste naučila fungovať vo svete, kde sú odmenou peniaze, kde sú motiváciou peniaze, kde sú peniaze prostriedkom uspokojovania cieľov, kde sú nutnosťou. Žiaľ. Je normálne, že peniaze majú v našom živote miesto a že ich zaradzujeme medzi priority. Teda nie peniaze, ale skôr nejaké materiálne zabezpečenie, ktoré súvisí s dostatkom financií. V takomto prípade je náročné vôbec predstaviť si situáciu, že by to malo byť inak a že by som sa mala minimálne ja zamyslieť nad tým, aké miesto dám materiálnemu zabezpečeniu ja. Keď som na sebe trošku začala pracovať, pomaly som vytesňovala peniaze zo zoznamu svojich priorít. Bolo to jednoduché, pretože som sa nedostatkom peňazí nemusela zaoberať, v tej dobe som ich mala dostatok. Spoznávala som iné hodnoty v živote a postupne som zistila, že je pre mňa hodnotnejšie byť s ľuďmi, na ktorých mi záleží a viem, že aj im záleží na mne a výhradne im dôverujem, v prázdnej miestnosti, kde prefukuje popod okná a sedieť na karimatke, rozprávať sa, zdieľať sa, cítiť sa pochopená a prijatá. Pomaly som aj ustupovala od toho, že no každý týždeň nemusím mať nové tričko, stačí každý mesiac, postupne to bolo menej a menej až dnes si už tak neužívam tú nakupovaciu atmosféru, proste nakúpim čo potrebujem (niekedy aj čo nepotrebujem, ale chcem a idem čau párky preč. Až som sa vo svojom živote dostala na takú miernu križovatku, kedy som mala na výber medzi materiálnym zabezpečením a vlastnou vyrovnanosťou. Bolo mi povedané a dosť zdôraznené, že ak to urobím, tak už nikdy v živote neuvidím ani cent, nikdy nič nezdedím a že čo si počnem, keď mám len 18 rokov?? Čo užž!! Mala som strach, feeest. Bola som strašne neistá v tom, ale už som nechcela, aby ma mohol ktokoľvek akokoľvek cez peniaze ovplyvňovať a ovládať môj život. Chcela som slobodu a nezávislosť a vedela som, že kým budem závislá finančne, nikdy to nedosiahnem, pretože stačilo jedno nezodpovedné iracionálne rozhodnutie niekoho a ja som bola úplne neschopná a stratená, pretože som nemohla robiť to, čo som potrebovala alebo si kúpiť a pod. A najhoršie sa mi nepáčilo také to vydieranie... ak ty to, tak ja to a potom to.... brrr! Nie! Napadlo ma, že aj v minulosti boli ľudia slobodní. A najslobodnejší boli tí, ktorým už nemali čo zobrať. Jj, tí, ktorí proste povedali, že im ich majetok za to nestojí, tak nech si ho zoberú kľudne a vtedy sa stáli slobodnými, pretože táto spoločnosť je odkázaná tak ako materiálne odmeňovať, tak aj trestať. A tak som si povedala, že toto chcem! Chcem byť nezávislá, chcem aby mi už nebolo čo zobrať, nechcem sa nechať ovládať a tak som urobila doteraz svoje najdramatickejšie rozhodnutie v živote. Hneď ďalšie, súvisiace s majetkom, prišlo asi o rok neskôr, keď som darovala svoje auto bratovi, resp. som ho vymenila za bicykel. Naozaj som nevedela, čo si počnem, čo budem robiť a tak. Ale mala som v mysli, že peniaze sú len prostriedkom, nie cieľom. Sú „cestou“, nie cieľom. Sú prostriedkom, nie cieľom. Mala som nejaké brigádky vo fast foode, neskôr na recepcii som robila nočné, popri tom som chodila do školy. Celkom som ušetrila. Neskôr som si podala žiadosť o štipendium a keď ma zavolali po rozhodnutie a ja som uvidela tú sumu, ktorá tam bola a bola väčšia než dôchodok mojej mamky, skoro som odpadla. Nezmohla som sa ani na pol slova. Vtedy som uverila tomu, že všetko je zvnútra navonok. Myseľ je kua!! Všetko, čo do nej dám, tam ma privedie, stačí len správne myslieť, dať si správny postoj a veci USKUTOČŇOVAŤ, uvádzať do praxe, snažiť sa najviac ako viem a ide to. Ťažko tomu uveriť, ale ono to tak funguje. A čím viac tú myseľ drilujem, tým viac mám kontrolu nad svojím životom, nad svojím myslením, nad svojími pocitmi a emóciami, túžbami. Jasné, niekedy robím zlobu, niekedy nepoužívam vzorec mysli-konaj-cíť ale najprv cítim, potom konám a nakoniec rátam následky. Čo už no, keď spadnem postavím sa, keď zakopnem, narovnám sa a idzem ďalej. Život je o hľadaní, spoznávaní a robení chýb a ich nápreave a poučení a hľadaní a tak stále dookola. Dnes mám takýto postoj a na nedostatok peňazí sa nesťažujem. Samozrejme, mohlo by to byť aj lepšie, ale na to, že som vlastne samostatná, tak mám aj ušetrené, aj investujem, aj si kúpim čo treba, aj budujem(e), aj zarábam... A to mnohí moji rovesníci, ktorí ani nechodia na univerzitu žiaľ ešte nedosiahli, lebo si nenašli zamestnanie a tak sedia doma na úrade práce alebo sa chodia starať o geriatrických seniorov do Rakúska...
Takže ľudia, ak si ešte stále myslíte, že potrebujete mať manžela, dieťa, byt, auto a potom budete šťastní, tak ee, ono to tak nefunguje. Ide to zvnútra navonok. Najprv budujem v sebe, mením sa, formujem a to ostatné po vynaložení patričného úsilia bude pridané. Ak už vybudujem v sebe niečo, na zdieľanie, potom sa o to môžem podeliť s inou osobou a rozvíjať vzťah. Nikdy nemôžem dať to, čo sama nemám a preto kto je najdôležitejší človek v mojom živote? JA! Nie, nie je to egoistické. Som to ja, pretože len ak ja budem dosť dobre na tom, potom sa o to dobré vo mne môžem deliť. Ak budem plná neistoty, strachu, negativity, perfekcionizmu, žiarlivosti, atď, tak budem okolo seba šíriť zase to. Vždy dávam len to, čo sama mám. Hľadaj kráľovstvo nebeské a to ostatné bude pridané. Buduj seba a vybuduješ omnoho viac. Poznám XY ľudí, ktorí majú navonok všetko a stále sa zrejme necítia dostatočne dobre, pretože sú v podstate osamelí, nedocenení a nepochopení. Prečo asi?? Život je práca, stále, vždy, furt... Je to ako s cvičením. Čím viac na seba naložím, tým viac zvládnem, zosilniem. Ten proces je otrasne náročný, bolí, páli, ale keď sa prekonám potom to bude stále ľahšie a ľahšie a ja zvládnem viac a viac a ešte z toho budem mať aj radosť. Aj tréning tela je predovšetkým o nastavení mysle. Ak si ju nastavím aj v živote takto, ide to! Nedá sa nepoznám. Všetko sa dá, úplne.
Nuž, ale rozprávať o tom je jednoduché, konať ťažšie. Ja chcem ísť príkladom. Nie je až tak podstatné to, čo rozprávam, ale to, ako sa v skutočnosti zachovám. Niekedy si musím dať facku, aby som sa spamätala (niekedy nepomáha ani to) aaa potom to mám o to ťažšie veci napravovať. Niekedy mám problém v tom, že to, čo niekto iný považuje za neskutočne zlé, hrozné, nenapraviteľné, zvrhlé, hriešne mne naopak až taký problém nerobí. A to, čo zas ja považujem za nevhodné, nesprávne, zlé, je pre iného človeka bežnou súčasťou jeho života. Takže informácia do trezora na dnešný deň znie: „nemôžeš mať rád to, čo nepoznáš a preto spoznávaj“. Ale keby som nerobila chyby, nemala by som možnosť poučiť sa. A o tom je život. Pekný dník
L.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
spisovatel
22. 1.januára 2014 10:18
Veľmi pekne napsané
4
zase raz s tebou musím súhlasiť, triezve uvažovanie , to si stráž
Napíš svoj komentár