Keď som končila 4. ročník strednej školy, prihlášku do školy som si dala len ako 50 % - nú možnosť. Veľmi ma totiž lákalo ísť študovať čínsku medicínu Hahh, no jo. Druhou záležitosťou, ktorej som sa chcela venovať, bola psychológia. Od čínskej medicíny ma odhovorila jedna miestna liečiteľka, ktorá sa venuje práve čínskej medicíne s argumentmi, ktoré ma presvedčili – drahé štúdium v inom štáte a množstvo rokov štúdia bez príjmu. Povedala mi, aby som si to zvolila ako formu štúdia popri zamestnaní. Ok, zrejme to nebude moja cesta. Od štúdia psychológie ma odhovorila moja drahá pani psychologička a to s tvrdením, že ak vyštudujem psychológiu, ešte zo mňa psychológ nebude. Budem si musieť urobiť ďalší 5 ročný psychoterapeutický tréning, ktorý stojí strašne veľa peňazí (aspoň 14 000 eur) a na tento psychoterapeutický tréning má nárok rovnako aj sociálny pracovník, ktorý potom môže pôsobiť ako psychoterapeut. Povedala mi, aby som sa neopovažila ísť študovať psychológiu, že mi to zakazuje! Mám ísť na sociálnu prácu a ak sa predsa tak rozhodnem, mám si robiť psychoterapeutický výcvik po škole a budem mať rovnaké vzdelanie ako so psychológiou, akurát, že aj bez toho výcviku sa na rozdiel od psychológa budem môcť zamestnať. Nuž, malo to hlavu a pätu, logiku, zapáčilo sa mi to, fajn idem na to! A teraz škola. Kam? Sociálna práca... Nechcela som ísť na internát, lebo mám Poprad rada. Mám tu skvelých ľudí a hlavne svoje aktivity, ktoré by som na internáte robiť nemohla. A už vtedy som sa zaoberala trošku s prácou na sebe a nevedela som si predstaviť dosť životný štýl na internáte, ktorý by mi ponúkol dosť podnetov na rozvoj, progres atd Nevravím, že to tak musí byť vždy a že je to absolútnou pravdou, určite nie, ale ja som si predstavila intrák = chlast, sex, izbovice, fast food, zalievacie polievky, disko, cestovanie, 4 hodiny spánku denne atď... a to ma dostatočne odradilo. A tiež som nechcela ísť na externé. Tak som si vybrala Ružomberok a KU (katolícka univerzita). Mnoho ľudí ma odrádzalo od tejto školy, lebo je vraj veľmi nekvalitná, musím sa tam modliť ( ), neodborní učitelia, atď. Nie je to až tak celkom pravda, ale nie je to úplné klamstvo, pravda je niekde uprostred (ako to je skoro vždy). Ľudia to 3 ročné štúdium, ktoré sa chystám tento rok ukončiť bolo vcelku zaujímavé. Klamem. Zaujímavých bolo pár okamihov, ktoré by som zredukovala na 20 % času, ktorý som strávila v škole a vedomostí, ktoré som sa tam naučila. Myslím, že to nie je „nekvalitou“ štúdia, to nie. Myslím, že to je tým, že ja som trošku viac iniciatívnejší študent. A hlavne som praktik. Dosť často som sa v škole proste nudila, pretože to, čo sme sa učili som už dávno vedela a už som ani nemala chuť vkuse odpovedať na (pre mňa) banálne otázky. Ale pozor, nevravím, že ma škola nič nenaučila. Určite nejaké odbornejšie vedomosti som tam pochytila a hlavne som sa zdokonalila v komunikácii a začínam „pochytávať“ ten „odborný sociálno-pracovnícky slang“ hé. Často sa mi stalo, že som položila vyučujúcim otázky, na ktoré nevedeli odpovedať alebo na ne odpovedali nesprávne a ja som to vedela a pod... Ďalej, ja sa orientujem aj v sociálnej práci (žiaľ) skôr na tú kognitívnu zložku, čiže preživanie, pocity, vnútorný svet klienta, jeho osobnosť atď... a v tomto sa v sociálnej práci, kde sa učíme o rómskej minorite, sociálnej práci so seniormi, mingratmi, o sociálnej politike veľmi realizovať nedá. Veľký priestor na realizáciu vidím v práci so spoluzávislými, čomu sa snažím trošku venovať. Trošku viac. Tiež aj so závislými, ale to nie je gro, s tým nemám skúsenosť, čiže by som musela byť už oridžo vyštudovaný psychoterapeut, aby som sa mohla venovať závislým. A okrem toho je to práca veľmi náročná psychicky, pretože len 2 % závislých (!!!) sa dokáže „vyliečiť“ (vyliečiť zo závislosti sa nedá) a aj to sprevádzajú časté recidívy atď – čiže náročné pre terapeuta proste pozerať sa na to, ako sa jeho klientom nedarí a ako znova a znova recidívujú, neprináša to taký pocit naplnenia a tak. No a pointa je v tom, že ak teraz niekoho stretnem, napríklad učiteľa zo základnej školy a on sa ma opýta čo robím, ja mu poviem študujem. A kde?? Na KU v RK. A bác 1. výsmech (hahh, no to sa tam už veľa toho naučíš haa). Aj sa na niečo špecializuješ? Na rómov? Nie, na spoluzávislých. A bác, 2. výsmech (hahaa, to je čo, to som nepočul. Joj Lucia, Lucia, si ale dopadla).
A teraz z iného súdka, ako rada hovorím. Dostala som v poslednom čase množstvo príležitostí, ako a kam sa ďalej posunúť. Súvisí to s tým, že končím bakalársky stupeň štúdia. Jeden pre mňa z najmúdrejších, najláskavejších a zároveň najskromnejších ľudí pod slnkom, ktorý je pre mňa veľkým vzorom a ktorého si nesmierne vážim, okrem iného riaditeľ jednej úžasnej organizácie a človek, ktorý má vyštudované 2 doktoráty a pomohol už toľkým ľuďom, že keby mu každý dal 1 €, tak by bol milionár, mi poskytol veľmi úžasnú príležitosť, aká sa už možno opakovať nebude. Dostala som možnosť spolupracovať, zoznámiť sa s mnohými významnými ľuďmi na Slovensku a možno aj mimo v oblasti sociálnej práce, dať tomu celému nejakú formu (napr. občianskej združenie) a tvoriť. Alebo založiť resocializačné zariadenie pre ľudí zotavujúcich sa zo závislosti. Alebo pobočku jednej organizácie práve tu v Poprade. Viete, takúto možnosť každý študentík len tak nedostane. Väčšina absolventov sociálnej práce si uplatnenie vo svojom odbore ani nenájde a potom robia v tesku či v zahraničí. Klasický scenár. A preto by bolo múdre to prijať, nie?? Ale ja som v poslednom čase objavila niečo iné, niečo, čo sa mi páči a čo by som chcela robiť. Ja ale nie som typ, ktorý bude sedieť v kancli, nie som človek, ktorý túži byť poradcom ministra sociálnych vecí a rodiny (ble) alebo tak. Ja som akcia sama o sebe Šla som študovať preto, aby som vedela ľuďom pomôcť a to by som chcela aj robiť. Formu a spôsom som vtedy ešte nemala jasnú. Ale teraz sa mi čosi črtá. Pomoc človeku musí byť komplexná – na to, aby zmenil správanie, musí zmeniť myslenie najprv. Na to aby zmenil myslenie, musí mať informácie, ochotu, záujem, podnet, motiváciu a podobne. Čiže musí meniť všetky aspekty svojho života. Duchovný, duševný, fyzický. Stretávam sa s ľuďmi a za 2-3 mesiace u nich vidím zmenu a to ma fascinuje. Vidím človeka, ktorý príde a má zdravotné problémy, nevie základné princípy zdravej životosprávy, pohybu sa úspešne vyhýba, prežíva zúfalstvo zo seba, stres, obavy, neovláda základné návyky a pod. Ako sa stretávame postupne sa to mení a ja vidím človeka, ktorý zlepšuje svoje zdravie a celkovo svoju fyzickú stránku úplne úžasne zlepšuje, cvičí, má poňatia o zdravej strave, pracuje na disciplíne, smeje sa a úplne najlepší pocit mám, ak mi poďakuje, že sa so mnou cítil fajn, že mu to pomohlo alebo tak. To je lepšie, než zarábať tisíce eur, to je na nezaplatenie. To je skĺbenie všetkého. Pointou je zistiť, ako sa vlastne človek k takému telu vlastne dostal, lebo to sa nestane takpovediac za noc. Často má problém niekde v rodine, zo školy, od partnera, od rodičov a pod a ak sa odstráni toto, odstráni sa aj následok. A tam sa viem realizovať. Načo sa budem venovať písaniu odborných kníh a neviem ešte čomu, keď to viem podľa svojej bakalárky, ktorú som teraz písala (a preto som k jej písaniu mala taký postoj, aký som mala), lebo taká „kniha“ nikdy nikomu nepomôže. Teda aspoň nie človeku, ktorý skutočne pomoc potrebuje, pretože je písaná takým odborným jazykom, že to je miestami až nezrozumiteľné. Ale takto si to univerzita vymyslela, takto to má. Ak sa raz rozhodnem napísať niečo, nebude to z pohľadu sociálneho pracovníka, či sociálneho poradcu, ale odo mňa, od Lucii, od osoby, ktorá bude hovoriť o tom, čo pomáha jej a posúvať to ďalej. A načo sa budem trepať na nejakú prestížnejšiu univerzitu, napríklad do Banskej Bystrice, keď zabijem tým hodiny cestovania, absolútne neproduktívny internátny život a prax mi bude utekať pomedzi prsty. A načo by som šla na doktorantské štúdium, keď by som iba ďalej posúvala informácie, ktoré som sa naučila na katedre? Nikdy by som neposúvala ďalej skutočnú realitu, iba by som sprostredkovávala realitu, ako ju vnímajú knihy a tá je dosť skreslená. Ja si myslím, že šikovných ľudí treba aj do života, nie len na vedeckú úroveň. Podľa mňa práve preto Slovensko vyzerá tak, ako vyzerá, lebo potencionálni ľudia sedia v kancli alebo sú v zahraničí. A skutočnú prácu nemá kto vykonávať.
V dávnejšej dobe som dostala ponuku, pri ktorej by som mohla kľudne zarobiť 2000-5000 € mesačne a ani by to nebolo až také negatívne, len by som robila diagnostiku a predávala produkty. A tie produkty zaberajú fakticky, mám to odskúšané na sebe. Pointa? Sú strašne drahé a ja žiaľ mám naštudované techniky, kde sa to dá zvládnuť omnoho lacnejšie, jednoduchšie a bez stoviek eur. Lenže ak to poviem niekomu, samozrejme povie, že ja o tom nič neviem, nie je to pravda, akoby mu už len toto mohlo pomôcť. Jop. každý má právo rozhodnúť sa akokoľvek.
A pointa tohto článku? Vykecávam sa A je to o pokore. Pokorne žiť svoj život. A keď sa ma niekto opýta čo robím, čo študujem, kde bývam a vysmeje ma, musím to prijať. To, že za tým stoji kopa úsilia a že keby som veľmi chcela, mohla som mať už vlastné bývanie, študovať na Karlovej univerzite v Prahe a čas venovať len a len sebe, to ten človek nevie. To čo hovorí niekto, to v skutočnosti hovorí len o ňom. Všetko to, čo hovoríme, hoci aj o iných, hovorí vždy len o nás. Ak o niekom poviem, že je to hajzel, že je drzý a arogantný, hovorí to zas o mne, že sama som drzá, že si človeka nevážim a urážam ho.
Páči sa mi toto čínske príslovie a myslím, že je dosť pravdivé:
Miluj ľudí, choď medzí nich, ži s nimi, začni s nimi tam, kde sú, buduj s nimi to, čo majú a keď odídeš, povedia: „sami sme to urobili“.
Niekedy sa cítim fest nasrato, že som nedocenená, že človek, ktorý ma absolútne nepozná ma ide hodnotiť a pritom pri komunikácii s ním musím hovoriť najplytkejším jazykom, aký ovládam, aby mi vôbec rozumel a on ma ide poúčať?? Keby som bola sama sebou, pozeral by na mňa jak ovca na nové vráta a nerozumel by ani mäkké f. Tak sa znížim na jeho úroveň, pretože na úroveň, na akej som ja zvyknutá jednať s ľuďmi ešte nedorástol a on ma ide urážať ešte. Ach bože, nožík sa mi otvára vo vrecku, 220 voltov vo mne vrie a šľak ma ide trafiť prisahám v tej chvíli. Alebo ak s niekým intenzívne na niečom pracujem a fest veľa energie a času ma to stojí a podarí sa jupí. Človek niečo zmení a každý to ocení, zdrazu je v žiare reflektorov. Ale ten, kto pri ňom stál na začiatku a pomáhal mu, na toho si nik nespomenie. A potom si zase raz uvedomím... Luciááá, čo to robíš, zase funguješ zo svojho ega. Veď úlohou silných je pomáhať slabým a to, že sú slabí, si oni ešte neuvedomujú. Čo je krajšie, než vidieť, že sa podarilo úsilie, o ktoré som sa snažila, že tomu človeku sa darí? Nič nie je krajšie. Potom sa uvedomím. Mrzí ma, že ešte stále ma prepadnu takéto negatívne pocity a myšlienky, ale žiaľ som len človek. Ale budem na tom pracovať. Pokora je dôležitá. Treba vedieť nechať vyhrávať tých, čo to potrebujú.
Ak ste si tento článok prečítali až do konca, gratulujem
Pekný dník, L. :o)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
peculiar
8. 5.mája 2014 18:26
no offence, ale ty si pokoru nevidela ani z rychlika.
2
@peculiar no jj, zatial sa ma tato vlastnost velmi netyka zial. Mozem tak najviac o nej pisat, to je vsio.
Napíš svoj komentár