Asertivita, určite to všetci poznáte. Prosté komunikačné techniky... Asertivita mi už sama o sebe niekedy znie ako nadávka. Rovnako ako politik – nadávka. Heh, radšej používam slovné spojenie zdravá komunikácia. Zo včerajšieho dňa som mala nakoniec radosť. Jednak kvôli tomu, čo sme robili, ako sme robili a hlavne s kým. Jasné, že po 6-7 hodinách bolo moje sústredenie niekde okolo toho, ktorým vlakom pôjdem domov, ale snažila som sa a bolo to naozaj príjemné, milé, poučné, užitočné a v konečnom dôsledku to proste hodnotím veľmi pozitívne. Celý deň mi dal zabrať a domov som prišla niečo po 17tej a šla som si ešte zacvičiť, aj keď sa mi nechcelo. Vtedy, keď sa mi nechce sú väčšinou najlepšie tréningy Aby mi neušla pointa, tak to zjednoduším tým, že asertivita ako nástroj na komunikáciu je veľmi vzácny prostriedok, ktorý vie byť využitý aj zneužitý. Vedieť komunikovať nie je výber, je to nutnosť. Preto by som sa chcela podeliť o nejaké infošky alebo aj vlastné skúsenosti a názory. Fakt je, že človek je už v 6 rokoch komplexne emocionálne vystrojený (už sa to len veľmi ťažko dá potom zmeniť). Sama sa tým zaoberám, lebo viem, že ak chcem vedieť zdravo komunikovať, musím začať tam, kde sa to pokazilo – v detstve.
Prečo, prečo, prečo?? Predtým, keď som sa komunikáciou zaoberala, vôbec som si neuvedomovala, že vlastne neviem komunikovať. Často som počúvala niečo ako „Lucia, ty si pysk, ty sa v živote nestratíš“. Z toho som logicky usúdila, že s tým zrejme nemám problém. To, že tam predsa len nejaký problém bude som zistila vtedy keď som napríklad dostala pochvalu, kompliment, uznanie. Nikdy som nemala problém povedať, vyjadriť, ak sa mi páčilo niečo na niekom inom. „Zuzi, máš dnes pekne upravené vlasy. Jéj Kristín, nové legíny, pristanú ti. Maťo, páčilo sa mi, ako si to povedal.“ Ale aj včera sa mi stalo, že som dostala ocenenie. Také, ktoré si fakt vážim a zamrzla som. Včera to bolo síce len na 10 sekúnd a potom som zo seba vysúkala pár viet, ale predtým som buď nereagovala, alebo som celú vec začala negovať.
Taktiež som zistila, že neviem odmietnuť požiadavku. Nevedela som povedať to také múdre nie vtedy, keď sa to hodilo. A horšie asi bolo, že som nevedela požiadať o láskavosť, pretože mi robilo problém priznať si chybu.
Úplne najväčší šok došiel vtedy, keď som nevedela vyjadriť svoje pravé pocity, prežívanie, úmysly, motivácie, prežívanie... to najdôležitejšie, svoje vnútro. Bude to asi tým, že sa ma na to nikdy nik nepýtal. Ak sa ma niekto opýtal, ako sa cítiš, povedala som buď dobre alebo zle. Prípadne normálne, ako vždy alebo ešte som vedela povedať, že som smutná, veselá, hladná, unavená... Nic víc. Ale keď som dostala otázku, popíš pocit, ktorý práve cítiš. Netušila som, ani čo by som mala asi odpovedať. Ťažko preťažko som sa vyjadrila a za tým prišla otázka, prečo? Zistila som, že keď som sa tým zaoberala, zistia som, že tie moje pocity ma vôbec nepočúvajú. Keď som vôbec nechcela a nehodilo sa to, začala som byť žiarlivá alebo nahnevala som sa, ak sa niekto nesprával podľa mojich očakávaní. Alebo som bola smutná, pretože som bola vzťahovačná a dotklo sa ma niečo, čo sa ma vôbec netýkalo. Olalaa, to bol problém. Trvalo mi dlho a stále s tým pracujem a asi aj do konca života budem, aby som správnej situácii priradila správny pocit. Začala som s tým, že ak som sa cítila blbo, pýtala som sa sama seba, prečo sa cítim tak, ako sa cítim? Myslenie o myslení... Málo komplikované? Dnes si už viem, ak sa na to sústredím, pomenovať ako sa cítim. Ak sa cítim zle, viem prísť na to prečo a ako to zmeniť.
Ako to súvisí s komunikáciou? No prosto. Čo mám odkomunikovať? Techniku pri cvičení? Budiš. Ak sa ma ale niekto opýta, ako sa mám, tak mu nebudem hovoriť, že fajne, dnes som urobila poslednú sériu drepov 50kg bez dopomoci. Heh, často vidím, ako majú ľudia problém hovoriť o sebe. Dôvodom je často strach. Často na to reagujú hnevom, ale ten je opäť len transformovaný strach. Všetci máme strach. Vlastne sú iba 3 strachy, z ktorých sa všetko odvíja (1.strach z neprijatia – či ma spoločnosť príjme, 2.strach zo samoty- či budem mať partnera, 3.strach o prežitie- či viem zabezpečiť seba či iných). John Powell napísal knihu: „Prečo mám strach povedať ti kto som?“. Všetci máme strach z odmietnutia. Bojíme sa, že ak druhí zistia, akí vlastne sme, zavrhnú nás. Fakt ale je, že informácie, ktoré o sebe „zverejníme“, to, či povieme, „kto sme“, určuje hĺbku a kvalitu našich vzťahov. Žijeme v dobe informácií. Nie sú informácie o sebe azda tie najcennejšie?
Keď cestujem, kráčam po chodníku alebo, keď cvičím, počujem ako sa ľudia rozprávajú. Nechtiac načúvam rozhovorom medzi kamarátmi, spolužiakmi, kolegami, manželmi... Väčšinou sú to dialógy hluchých. Keď chceme ma jasný pohľad na seba, musíme sa vedieť otvoriť slobodne zvolenému človeku. Komunikácia sa vzťahuje na proces, pri ktorom sa niekto alebo niečo stáva spoločným, čiže dochádza k podeleniu sa. Ak mi povieš tajomstvo, potom máme obaja spoločné tajomstvo. Tvoje tajomstvo, s ktorým si sa so mnou podelil. No ty, ak chceš, máš možnosť povedať mi omnoho viac než len jedno zo svojich tajomstiev. Môžeš mi povedať, kto si, tak, ako aj ja ti môžem povedať, kto som ja.
A čo je teda dôležité? Dôležité je čo si myslíš, ako súdiš, čo cítiš, čo si ceníš, čo rešpektuješ, čo miluješ a čo nenávidíš, čoho sa bojíš a po čom túžiš, v čo dúfaš a v čo veríš. A v neposlednom rade, kam smeruješ. Tak prečo máš strach povedať mi kto si? Lebo sa môže stať, že sa mi znepáčiš a pri tom, je to všetko čo máš...?
Nabudúce budem pokračovať zdravou komunikáciou s dieťaťom. Toto je úvod. Aby sme pochopili, že môžeme deťom odovzdať len to, čo sa mi vlastníme. Deti sa rýchlo učia a rýchlo sa učia aj podvedomé vzorce správania, čiže sa ľahko naučia manipulovať, zakrývať, zatajovať, utekať, klamať, popierať... Preto, ak chceme vychovať zdravé deti, musíme s nimi zdravo komunikovať a to znamená, že musíme zdravo komunikovať my samy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár