Skúsenosť, dôvera, spätná väzba, pozitívna aktivita, perfekcionizmus, intenzita a DÍK KARLE.

Dnes by som chcela trocha rozviesť niektoré situácie a udalosti, ktoré som v nedávnom čase zažila a to, ako ovplyvnili moje myslenie a potom aj správanie. Ale na tom sa ešte len pracuje Mám potrebu takýmto spôsobom písať, pretože sa rada zdieľam. Aj takýmto spôsobom napríklad.

Ja sa strašne rada zaoberám takými vnútornými vecami. Myslím si, že život je duchovný fenomén a že všetko má nejaký pôvod vo vnútri. A preto sa zaujímam o vnútorný svet seba aj iných.

Začnem asi tým, že keď som bola malá, tak vplyvom určitých rodinných problémov som musela byť trocha viac samostatnejšia ako iné deti. U nás bol problém v tom, že som sa až tak nemohla spoľahnúť na rodičov vo všetkom. Bola som taký solokapor . Mamka bola často chorá a preto som ju nemohla zaťažovať so všetkým hneď a tati bol veľmi často v práci a ak nebol, často nedodržal slovo, pretože akosi nebol schopný, schopný bol akurát tak ísť vyspať opicu. A tak som si v sebe predčasne vybudovala takú schopnosť zodpovednosti. Aj dodnes považujem zodpovednosť za jednu z mojich celkom silných stránok (iba občas veci zabúdam, ňo). Ale s týmto som nadobudla aj jednu veľmi nevhodnú vlastnosť a to je nedôverčivosť. Nedôverčivosť sa u mňa prejavovala (a prejavuje) tak, že mám obavy ľuďom dôverovať, spoľahnúť sa na nich v niečom, lebo si celkom nie som istá, či to robia vhodne, či nezabudnú, či sa dosť snažia, či ... ma nesklamú. To mám ešte z detstva. Ale došiel čas, kedy by som sa to mala naučiť. Naozaj mi robí problém niekomu naozaj dôverovať a aj keď to tvrdím, mám potrebu sa neustále uisťovať o všetkom. Tak toto som si uvedomila. Vidím na tom aj niečo pozitívne a to to, že nie je vhodné niekomu len tak slepo veriť a naivne nasledovať ľudí vo všetkom, čo nám povedia, že je správne. A ak sa rozhodnem už to urobiť, je vhodné vedieť dôvod, prečo to je takto najlepšie. Lenže u mňa je to opačný extrém, tak preto sa zaoberám skôr tým.

Ďalšiu vec, ktorú som si uvedomila je tá, že nie všetko je o mne. Úlohou silných je pomáhať slabým. Ja sa zaoberám prežívaním, pracujem na sebe aj po mentálnej úrovni, rozvíjam emocionálnu inteligenciu, snažím sa mať pekné vzťahy, stanovujem si ciele, zaoberám sa prežívaním a pocitmi, snažím sa mať správne postoje... a ak sa tým zaoberám, tak väčšinou o tom už čosi aj viem. Niekedy viem čítať z iných ľudí aj to, čo mi povedať nechcú. Niekedy tuším lepšie ako oni, ako sa asi cítia, čo prežívajú. To preto, lebo oni to nevedia pomenovať. Niekedy je jednoduché vycítiť, že daný človek klame alebo že sa vyhovára a zatajuje. Ale taktiež sa niekedy STRAŠNE MÝLIM. To, že ja mám už nejaký štandard v tom (vedomosti, skúsenosti...) ma neoprávňuje hovoriť o iných. Len vtedy budem vedieť, čo ten druhý skutočne prežíva „ak prejdem míľu v jeho topánkach“ alebo vo tom lepšom prípade, ak mi to povie. Dovtedy to môžem len tušiť. A taktiež nemôžem očakávať, že niekto sa na veci pozerá takým spôsobom ako ja. To je skôr nepravdepodobné, ako áno. Preto vo vzťahu, sa musím snažiť viac vnímať toho druhého človeka. Musím brať ohľad predovšetkým na neho, na jeho prežívanie, na to, aby sa so mnou cítil príjemne. Nie je mojou úlohou to, aby sa ľudia cítili príjemne, to ja urobiť nemôžem. Ale môžem urobiť všetko pre to, aby som zo seba vyžarovala niečo a správala sa tak, aby sa ľudia v mojej prítomnosti minimálne necítili zle. Ak nebudem nepríjemná, uštipačná, drzá, podozrievavá..., tak je väčší predpoklad, že to tak bude. Aj aj napriek tomu, to tak nebude, vtedy to už nie je môj problém. Niekedy je vhodné správať sa láskavo, ale s múdrosťou upozorniť a poukázať na to, ak vidím nejaký nedostatok na správaní toho človeka. Je mojou povinnosťou ho na to upozorniť, je to prejav mojej lásky. Nie vždy v takom bežnom zmysle slova láska – milenecká a tak, ale skôr možno prejav úcty, rešpektu a tak. Vždy ale musím dávať pozor na formu. Lebo ľudia niekedy nepočujú slová, ktoré im hovoríme, počujú formu akou im to hovoríme. Niekedy ich mozog reaguje skôr ako oni sami prostredníctvom naučených vzorcov správania. A preto je veľký rozdiel v tom, ako t danému človeku poviem. Obrovský. Je to zručnosť. Ďalej by som chcela povedať, že to všetko ale neznamená to, že ak sa prispôsobím úrovni daného človeka (pre lepšie porozumenie napríklad alebo kvôli komunikácii, kvôli tomu, že nerozumie „môjmu jazyku“), že tam mám aj zostať. Ak rozprávam s 15 ročnými chalanmi , tak s nimi asi nebudem rozprávať tak, ako rozprávam s mojím priateľom alebo so známymi, ktorí sa zaoberajú rovnakými vecami ako ja. Alebo jazykom, v ktorom píšem bakalársku prácu alebo rozprávam so svojou školiteľkou. Najlepšími rečníkmi nie sú tí, ktorí vedia olalá krásne rečniť, ale takými, ktorí vedia veci podať takým spôsobom, aby im rozumeli všetci. No ale to neznamená, že na tej úrovni musím zostať a celý deň hrať s nimi PS 3

Ďalej som v nedávnej dobe zistila čosi o aktivite. Nedávno som sa zaoberala tým, aby som vedela byť „sama sebou“. Áno, aby som bola vždy sama sebou, aby to, čo si myslím a to, ako sa prejavujem bolo vždy v súlade. A tak v istom vzťahu som... sa strašne veľa pýala. Niekedy ma napadlo, či to nie je moc, ale povedala som si, že iniciatíva je to, čo robí ľudí úspešných a že ja som aktívna. Ak chcem byť sama sebou, tak budem predsa aktívna, to som ja. Som taká. A tak som bola aktívna. V skutočnosti som ale bola otravná. Zistila som, že je rozdiel medzi aktivitou a aktivitou. Pozitívna aktivita má v konečnom dôsledku viesť k tomu, aby sme mali menej roboty a nie viac. Nemá viesť k tomu, aby zbytočne veci komplikovala. Pozitívna aktivita má byť pokorná z mojej strany a vhodná hlavne pre iných. Nemám len rečniť a už vôbec nie preto, aby som sa mohla predvádzať. V tej súvislosti som zistila, že niekedy je prospešnejšie veci robiť, než o nich hovoriť... A ak už veci robím, tak ich robím nie preto, aby ma niekto pochválil a preto, že čakám čosi na oplátku. Nie robím to nezištne a aj vtedy, keď sa nikto nepozerá“. Aj takým spôsobom môžem napríklad... prejaviť lásku, upevniť vzťah. Ale zase nemám na mysli hneď lásku v bežnom ponímaní toho slova. Z toho mi vyplýva, že každý človek potrebuje jedinečný prístup, každý jeden úžasný priateľský, pracovný, rodinný, partnerský vzťah je jedinečný a individuálny a preto tak k nemu musím pristupovať.

Taktiež som si opäť potvrdila, že mojou slabou stránkou je perfekcionizmus. Ak sa do niečoho pustím, tak nejdem na 50%, ani na 70%, ani na 100%, dokonca ani na 101%. Ja idem minimálne na 150% (presne vyrátané !! Toto môžem zužitkovať aj ako dôslednosť, nevravím, že nie. Ale v mojom prípade je tá intenzita príliš... gigantická. Až príliš. Rozumiem tomu, že sa so mnou ťažko spolupracuje. Pretože problémom perfekcionistov nie je ani to, že od seba očakávajú vždy brilantný a dokonalý výkon, ale skôr to, že takýto výkon očakávajú aj od ostatných. A to už je problém. Treba zvoľniť.

A taktiež sa učím byť samostaná, nezávislá. Nie odkázaná na pomoc iných. Snažím sa vždy naučiť viac, než len to, čo ma daný človek chce naučiť. Vždy si všímam prístup, postoj, všímam si „veci za scénou“ a tie ma často fascinujú a do života mi dajú viac, než len to, čo je... vidieť. To, čo ma daný človek chce naučiť.

Takže tak. Toto všetko som sa naučila nedávno pri ... hm, ako to nazvať. Zhluku po sebe idúcich udalostí Ktoré som vôbec správne nezvládla. Ale nič to. Dôležité je, že teraz som si veci uvedomila a poučila sa a teraz to môžem uplatniť v živote a ešte sa o to aj podeliť s ostatnými

Toto všetko sa týka jedného človeka, ktorý si toto pravdepodobne ani nikdy neprečíta a ak áno, tak sa v tom minimálne nespozná. Ale nič to. Dnes už nechcem byť prehnane aktívna v negatívnom zmysle – hneď všetko predkladať na tu kukaj na to len preto, že chcem byť ocenená ja. Nie. Ale aj touto cestou ďakujem za zaujímavú skúsenosť, trpezlivosť a hlavne príležitosť vôbec niečo také zažiť.

pozn.: zaujímavý, zaujímavá, zaujímavé – čarovne úžasný, úžasná, úžasné!!

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu