O niekoľko dní si Európa všetko zobrala, odcestovala do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnila. Keď všetko premrhala, nastal v tej krajine veľký hlad a ona začala trieť núdzu. Išla teda a uchytila sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ju poslal na svoje hospodárstvo svine pásť.
I túžila nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik jej ich nedával. Vtedy si povedala: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu Otcovi." Už-už chcela vstať a ísť, ale vtom sa zjavili „záchrancovia“ zľava a povedali jej: „Netreba nikam chodiť. Pozri, máš stádo svíň, ktoré pasieš. Znárodníme ho, odoberieme majiteľovi a vždy keď budeme hladní, jednu sviňu zabijeme, spravíme si klobásky a budeme šťastne žiť...“ A začali hodovať...
No Európa nebola ešte úplne hlúpa a veľmi rýchlo si uvedomila, že sa dlho nedá žiť na dlh.
Preto vstala a chcela sa vrátiť k Otcovi. Už-už bola na ceste, no vtom prišli iní „záchrancovia“. Tentoraz sprava. Povedali jej: „Nemusíš sa vracať a priznávať chyby. Zvládneš to aj sama, bez svojho Otca. Máš slobodu, máš stádo svíň, nebudeme ich zabíjať, ale budeme robiť biznis. Budeme ich kŕmiť a predávať, a veľa zarobíme a zasa kúpime. Potom už nebudeme robiť nič, iba točiť peniaze.“
Peniaze sa síce točili, aj pribúdali, ibaže ich hodnota ubúdala. Zároveň – ako pribúdalo peňazí – každý začal myslieť sám na seba a pocit prázdnoty bol stále väčší. Na Európu, ktorá svine pásla, si nikto nespomenul.
Ona nebola celkom hlúpa a povedala si: „Koľko nádenníkov v dome môjho Otca má chleba nadostač a ja tu robím na tých, ktorí ma zdierajú. Vstanem a vrátim sa domov...“
Vstala a momentálne prešľapuje na mieste... Nevieme, čo spraví a kam sa vyberie. Prijme nejakú ďalšiu ponuku od „záchrancov“, alebo sa vráti k Otcovi?
No, tu už vstupujeme do hry i my:
A malo by nám byť úplne jasné, že ďaleko od Otca sa nedá žiť a návrat k nemu je otázkou života a smrti... Žiť bez perspektívy večnosti, žiť v ateizme, znamená žiť bez zajtrajška, bez nádeje, ale to je zúfalé. Na druhej strane – žiť pre tvrdý biznis, kapitalizmus, bez kúska solidarity a bez kúska srdca, znamená pozerať sa na seba i na druhých ako na stroj. No ten nevie lásku prijímať ani dávať, a nakoniec ničí všetko, čo mu stojí v ceste...
Tak prichádzame k paradoxnej, ale pravdivej situácii:
Ak chceme ísť dopredu, musíme sa vrátiť...
(...inšpirované novoročnou homíliou...)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár