Odo dňa, čo sa Dursleyovci zobudili a na prahu dverí našli svojho synovca, uplynulo takmer desať rokov, no Privátna cesta sa takmer nezmenila.Slnko vystúpilo po tých istých úhľadne upravených predzáhradkách a ožiarilo mosadznú tabuľku s číslom štyri na vchodových dverách Dursleyovcov, vyšplhalo sa do obývačky, ktorá vyzerala presne tak ako onej noci, keď pán Dursley sledoval v televízii tie osudné správy o sovách.Len fotografie na rímse kozuba prezrádzali, koľko času odvtedy uplynulo.Pred desiatimi rokmi tu bolo množstvo fotografií čohosi, čo vyzeralo ako veľká, ružová plážová lopta s dojčenskými čepčekmi rôznych farieb - Dudley Dursley však už dávno nebol tým malým dieťaťom, na fotografiách bolo teraz vidieť veľkého chlapca, ako jazdí na svojom prvom bicykli, ako sedí na kolotoči, ako hrá s otcom počítačovú hru, ako ho objíma a bozkáva jeho mama.
Nič v miestnosti nenaznačovalo, že by v tej domácnosti býval aj nejaký iný chlapec.Harry Potter tu však bol a práve teraz spal, no dlho už nebude.Jeho teta Petunia bola hore a jej škrekľavý hlas mal byť preňho prvým zvukom toho dňa."Hore sa!Vstávaj!Už aj!" Harry okamžite precitol.Teta mu znova zabúchala na dvere."Vstávaj!" jačala.Harry počul, ako ide do kuchyne a kladie na sporák panvicu.Prevalil sa na chrbát a pokúšal sa spomenúť si, čo sa mu snívalo.Bol to nejaký pekný sen.S lietajúcou motorkou.Zmocnil sa ho taký zvláštny pocit, že sa mu niečo podobné snívalo už aj predtým.Jeho teta opäť stála za dverami.
"Už si hore?!" zahučala."Skoro," odvetil Harry."Tak pohni kostrou a dozri na slaninku.A nie že ju pripáliš, chcem, aby v deň Duduškových narodenín všetko prefektne klapalo." Harry si vzdychol."Povedal si niečo?" škriekala teta spoza dverí."Nič, nič..." Didleyho narodeniny - ako len mohol zabudnúť?Pomaly vyliezol z postele a začal hľadať ponožky.Nejaké našiel pod posteľou, z jednej vytiahol pavúka, a navliekol si ich.Harry bol na pavúky zvyknutý, pretože v komore pod schodmi, ich bolo neúrekom.Obliekol sa a prešiel halou do kuchyne.Kuchynský stôl sa takmer strácal pod kopou Dudleyho darčekov.Všetko nasvedčovalo tomu, že Dudley dostal te nový počítač, čo chcel, aj ďalší televízor i pretekársky bicykel.Načo chcel pretekársky bicykel, to bolo pre Harryho záhadou, lebo Dudley bol tučný a neznášal akýkoľvek šport - samozrejme, s výnimkou boxovania do niekoho.Jeho obľúbeným boxerským vrecom bol Harry, no to ho musel najskôr chytiť.Harry na to nevyzeral, ale bol veľmi rýchly.
Možno to súviselo s tým, že býval v tmavej komore, Harry bol však odjakživa priveľmi malý a chudý na svoj vek.Vyzeral dokonca ešte menší a chudší, ako naozaj bol, pretože nosil staré šaty po Dudleym, a ten bol asi štyrikrát tučnejší ako on.Harry mal chudú tvár, kostnaté kolená, čierne vlasy a sýtozelené oči.Nosli okuliare s okrúhlimi sklíčkami, ktoré držali pokope len vďaka lepiacej páske, toľkokrát ho Dudley trfil päsťou do nosa.Jediné, čo sa Harrymu na sebe páčilo, bola tenká jazva na čele v tvare blesku.Pokiaľ sa pamätá, má ju odjakživa, a pokiaľ sa pamätá, jeho prvá otázka, ktorú položil svojej tete Petunii, bola, ako k nej prišiel."Počas autonehody, pri ktorej zomreli tvoji rodičia,"povedala mu."A nevypytuj sa." Nevypytovať sa - to bolo základné pravidlo pokojného spolužitia s Dursleyovcami.Harry práve obracal slaninku, keď do kuchyne vstúpil srýko Vernon."Učeš sa!"zavelil namiesto pozdravu.Strýko Vernon raz do týždňa zdvihol zrak ponad okraj novín a zreval, že Harryho treba ostrihať.
Harry bol u holiča viackrát ako všetci jeho spolužiaci dokopy, no celkom zbytočne, pretože jeho vlasy si aj tak robili, čo chceli - rástli, ako sa im páčilo.Keď do kuchyne vošiel Dudley s mamou, Harry práve dopekal volské oká.Dudley sa hrozne podobal na strýka Vernona.Mal veľkú ružovú tvár, kratučký krk, maličké modré vodnaté očká a husté plavé vlasy, pričapené na tupej tučnej hlave.Teta Petunia často vravievala, že Dudley vyzerá ako anieliček - Harry zase vravieval, že Dudley vyzerá ako prasa v parochni.Harry položil taniere s vajcom a slaninkou na stôl, čo nebolo také jednoduché, lebo na ňom bolo veľmi málo miesta.Dudley si zatiaľ počítal darčeky.Odrazu sa zamračil."Tridsaťšesť,"povedal a pozrel na mamu a otca."O dva menej ako minulý rok." "Chrobáčik, nerátal si darček od tety Marge, aha, tu je, pod týmto velikánskym od mamičky a otecka." "No dobre, to je tridsaťsedem,"zahlásil Dudley, v tvári celý červený.Harry videl, že sa schyľuje k jednému z Dudleyho výstupov, a hltal slaninu tak rýchlo, ako len vládal, pre prípad, že Dudley prevráti stôl.Aj teta Petunia vycítila nebezpečenstvo, pretože rýchlo dodala: "A keď pôjdeme von, kúpime ti ešte ďalšie dva.Čo ty na to, drobček?Ešte dva.Bude to stačiť?" Dudley sa na chvíľu zamyslel.
Zjavne to nebolo preňho ľahké.Napokon pomaly povedal: "Takže budem mať tridsať...tridsať..." "Tridsaťdeväť, srdiečko," pomohla mu teta Petunia."Ach." Dudley sa zvalil na stoličku a schmatol najbližší darček."No dobre." Strýko Vernon sa spokojne usmieval."Náš chalanisko chce len to, čo mu patrí, ako jeho ocko.Si chlapík Dudley!" pochválil ho a postrapatil Dudleymu vlasy.V tej chvíli zazvonil telefón a teta Petunia ho išla zdvihnúť.Harry a strýko Vernon zatiaľ pozorovali Dudleyho, ako si rozbaľuje pretekársky bicykel, videokameru, lietadlo na diaľkové ovládanie, šestnásť nových počítačových hier a videorekordér.Práve strhával papier zo zlatých náramkových hodiniek, keď sa vrátila teta Petunia a tvárila sa nahnevane a ustarostene.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
lukas2201  21. 3. 2010 20:05
Postupne to budem dopisovať pretože som cez víkend nemal čas kedy to napísať!
2 
fotka
radulik7  21. 3. 2010 20:34
nechapem...to akoze prepisujes z kinhy?
Napíš svoj komentár