Dlhé roky ma obklopovala temnota v jej ničivom tichu. Smrť, ktorou som bola poznačená dlhé desaťročia, mi nedovolila sa ani len zamrviť. No po nekonečnom období prázdnoty som opäť začala vnímať. Cítim, ako ma nejaká zvláštna nadprirodzená energia ťahá von z tejto bezodnej priepasti.
Prebúdzam sa.
Cez ospalé viečka sa mi do očí predierali slnečné lúče, ktoré ma nútili potvoriť ich a zbystriť zrak. Ich hebký závoj ma šteklil na jemnej olivovo bielej pokožke, zanechávajúc po sebe slabé odlesky bronzu. Východ slnka bol krásny, no jeho žiarenie mi spôsobovalo silnú bolesť hlavy.
Prudko so mnou trhlo. Skutočne som zacítila bolesť. Nechápavo som sa zadívala na moje dlhé nohy, na ktorých nebolo jediného škrabanca.
Zmetene som sa začala okolo seba rozhliadať. Ležala som na pláži, asi desať metrov od mora. Na sebe som mala biele šaty, zababrané pieskom, siahajúce tesne nad kolená. Vďaka vodou nasiaknutej látke mi obopínali telo a perfektne vykresľovali obrysy postavy. Do uší sa mi dostávali zvuky žblnkajúcej vody a v nose ma šteklil závan čerstvého vzduchu. Posadila som sa a zaprela ruky do horúceho piesku. Pri jeho dotyku ma pálila pokožka.
Scenéria pláže mi bola povedomá. Palmy, móla či malé obytné domčeky. To všetko vo mne vyvolávalo spŕšku obrazov a spomienok, ktoré som však nedokázala identifikovať. Márne som sa snažila vybaviť si nejaký krátky moment. Potrebovala som nejaký záchytný bod, ktorého by som sa mohla pridržať.
A zrazu to prišlo. Pred očami sa mi začali premietať obrazy, akoby sa sietnice v mojich očiach zmenili na filmové plátno. Niektoré prichádzali rýchlo, niektoré pomaly. Samotné nedávali zmysel, no spolu tvorili jeden veľký sled udalostí, ktorý by sa spokojne dal nazvať aj nočnou morou.
Pred očami som zrazu mala tú istú pláž, no odzrkadľovala sa v minulosti, asi dvadsať rokov dozadu. Videla som mladé dievča v krásnych bielych šatách, pobehujúce po žiarivo zlatom piesku.
Slnečné lúče sa odrážali od jej dlhých hnedých vlasov, ktoré poletovali do všetkých strán. V jej veľkých hnedých očiach bolo vidieť ohromné šťastie, čo prezrádzali aj pery roztiahnuté do širokého úsmevu. Naháňala sa s akýmsi chlapcom, trochu vyšším od nej. Všade naokolo sa odrážal ich zvonivý smiech a výskot.
Znenazdajky sa chlapcova noha zavadila o kameň, a obaja spolu spadli na mäkkú, pieskom vystlanú zem. Niečo jej nenápadne pošepkal do ucha a ona sa zachichotala. „Ľúbim ťa.“ Povedala som si potichu pri sledovaní spomienok tejto dávno zabudnutej chvíle. „Aj ja teba.“ Znovu som so slzami v očiach zamrnčala a opäť sledovala ten krásny výjav. Obaja sa postavili a zamierili k vysokým skalám neďaleko miesta, kde sa naháňali. Chlapec s lesklými blond vlasmi sa opatrne vyšplhal na nižšiu skalu a podal dievčine ruku. Ona sa jej pevne chytila a vyštverala sa za ním.
Zrazu sa sled udalostí začal meniť, obrazy sa začali zrýchľovať. V tej rýchlosti ich nevedela rozlíšiť jeden od druhého. Nabrali na takých grádoch, až mi z toho prišlo zle. Obraz sa naraz prudko zastavil a j som začala rozlišovať farby, črty, objekty, až sa nakoniec celý obraz zaostril.
Všetky nasledujúce chvíle, ktoré som videla, prebiehali príliš rýchlo. Videla som, ako nevedno prečo, padám zo skaly do útrob hlbokého mora. Všetko, čo počujem, je len svišťanie zvuku, ktorý je prerušovaný hlasným výkrikom: „Rebekááá!“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár