Dnes mal byť taký pohodový aktivitný deň - ráno (teda vlastne o 12-tej, ale ráno a hotovo som mala íst ale na hodku ven s mojím starým, potom s chalanmi na kúpalisko a večer vypadnút len nékam do okolia našej sedlače. Ale šak poznáme, že sa to v priebehu pár minút môže zvrnúť na čokoľvek. Keďže ja som taký extra silný priťahovač všetkého kazivého, samoška, že sa mi to akurátne dneskaj stalo
Nebojte sa, moj bus dorazil na zastávku, kde sme sa sa (jak ždy) mali stretnúť, v porádku, žádne teroristické samovražedné arabizmy, ani UFO, ktoré by chcelo modranský autobus vcucnút do svojej vzducholode
Ale proste.. Nebudem tu obkecávať podrobnosti, nechce sa mi k tomu vracať, nemá to zmysel. Rozišli sme sa. Neboli sme spolu nejak dlho - 2 mesiace - ale bol to prvý chalan, s ktorým sa začalo niečo, o čom som predpokladala, že to bude mať dlhšiu životnosť ako posraté dva mesiace. Kebyže poviem, že som ho nekonečne milovala, klamala by som. Mala som ho hrozne rada, bol to taký môj typ, cítila som sa pri ňom dobre. Teda, čo dobre. Fantasticky.
Chápete, niekedy, keď som s kamoškou alebo kamarátmi venku, občas ma napadlo - už aby som bola doma, nudím sa.. A pritom s tými ľuďmi som si rozumela viac, ako s tým mojím.. ako ho nazvať. Starým ("frajer", či "moj chalan" mi príde dosť divný výraz). Ale keď som bola s ním, bárs mohlo byť aj cicho, cítila som sa fajn. Možno by tieto pocity prešli po pol roku, aj skôr. Ale vytratiť sa, bohužiaľ, nemali čas.
A prečo vlastne je koniec? Predtým, ak som rozmýšľala nad príčinou možného rozchodu, odpoveď bola jednoznačná - moja mlčanlivosť. Vlastne mne nejak nerobí problém rozprávať (Majča by vedzela vyprávat , ale predsa len - komunikácia s frajerom a kamošku, ktorá ti úplne rozumí, je jak nácek a hipík. Nemali sme spoločných kamarátov, aby sme si mali z keho robiť prdel, kopu vecí sme nemali spoločných.
Lenže keď som sa ho dnes po jeho nekrutom a naoko odvrátiteľnom daní kopačiek spýtala, či mu vadí len tá moja komunikácia, povedal len, že nevie. NEVIE. Ale vraj ASI to je príčina. Teraz teda vo mne pochybnosť nahlodáva istotu, že kebyže otvorím častejšie papuľu, tak bude všetko v pohode. Lenže dal mi (o niečo jasnejšie ako pred malou chvíľou, ale rovnako nekruto) najavo, že to nemá význam. Pochopila som (až tak neskoro, došľaka), že ma v podstate nikdy nemal rád ako by mal mať rád chalan dievča. Možno bol so mnou preto, lebo čakal, že nejaký cit príde, možno som bola ako celkom uspokojiteľné vyplnenie jeho voľného času, možno ...
Chcela by som poznať skutočnú príčinu, prečo so mnou bol, načo strácal čas, aby som sa nemusela stále utápať týmito hlúpymi pochybnosťami. Ale spýtať sa na to polopatisticky - na to je už neskoro. I tak mám silné podozrenie, že jasnú a nevyhýbavú odpoveď bych nedostala.
Je mi z toho teraz nanič, neni hodiny, abych nepomyslela na to, čo ak.. čo ak by som sa sním porozprávala skôr (plánovala som to, ale začať býva niekedy tak hrozne ťažké..), čo ak by som si s ním vôbec nezačínala, nechala náš vzťah len na úrovni kamarátstva s podpichačnými rečami jak bonus..
Okrem toho, je na tom rozchode fajn, to že zostaneme kamaráti - keď sa nad tým tak zamyslím, mám za sebou snáď tú najlepšiu formu rozchodu a smoklím tu jak trojročné decko za strateným plyšovým macíkom. Okrem toho, sama viem, že to tak bude lepšie, aj keď mi bude dosť chýbať to vylihovanie na deke..
No čo už, stávajú sa aj horšie veci, tak sa cez to snáď povznesiem a keď bude mať nejakú novú pipku, tak ho s ňou dúfam neuvidím
No, silne pochybujem, že dakto to prečítal komplet a ak sa našiel nejaký šialenec, čo nemá od zúfalstva čo robiť, len čítať horibilné trápenie jednej pomätenej pubertiačky, tak nech mi napíše svoju adresu, pošlem mu kondolenciu
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
alanh
14. 8.augusta 2007 20:39
Lulcik to bolo velmo dojemne (A)
3
súhlasim s Alanh...aj by som sa rozplakala keby tam niektoré časti ako oslovenie starý, ufo a pod. nerozosmievali úbohých ľudí ktorý to čítali...a to s tou kondolenciou si myslela vážne???(A)
Napíš svoj komentár