Zbierala liečivé bylinky, sušila ich v komore a odkladala v hlinených džbánoch pre tých, čo si nemohli dovoliť lekára. Pomohla dospelým i deťom pri bolesti brucha, v chorobe i v horúčke, vtedy, keď ani ľadové zábaly nepomáhali.
Odrodila nejedno dieťa... pri pôrodoch nenahraditeľná. Tichá, zručná.
Za to ju doktor z mesta neznášal, plietla sa mu do remesla.
Bez patričného vzdelania liečiť ľudí, kto to kedy videl ... netajil sa na obchôdzkach svojimi názormi.
Našla si čas a porozprávala sa s tými, čo si nevedeli rady. Nešťastníci, čo nenašli inde pochopenia, zanechali svetabôl v jej izbičke a odchádzali s elixírom lásky alebo krásy. Neškodné placebo na podporu sebavedomia.
Za to ju neznášal pán farár. Kázal, že ľudia sú povinní chodiť do kostola na omše a na spovede a nie stretávať sa s kadejakými neznabohmi, čarodejnicami a podobne...
Rozumela ľuďom viac, ako mala. Vedela čítať z očí, z pier, z prižmúrených viečok, z úsmevu, z grimasy... všímala si gestikuláciu, držanie tela, láskavé aj arogantné pohyby rúk. Vedela, že človek je nahnevaný, smutný, že sa skončil vzťah, že niekto umrel.
Videla to dopredu...videla, ako sa k tomu schyľuje.
Toľkokrát sa pýtala sama seba, na čo je to vlastne dobré?
Načo má dar vidieť do ľudí, keď oni sami do seba nevidia ?
Rovnako dobre rozumela prírode. Stromy boli jej tichí spoločníci a ochrancovia. Rozprestierali svoje koruny nad jej domčekom a chránili ho pred nečasom.
Jazierko ju lákalo hlavne v noci. Okrúhly mesiac svietil na cestu ako lampička a ona sa celá šťastná hodila do vody a plávala, plávala, kým sa jej duša neupokojila.
Vyumývala sa voňavým mydlom, čo si sama vyrobila...
Páčilo sa jej byť čistá a voňavá, hlavne v tom sa odlišovala od ostatných žien v dedine.
Odrazu pocítila v dedine zlé emócie. Cítila emócie ľudí tak, ako iný cíti voňavku alebo zápach lajna. Zlé emócie.
Tiahli smerom k nej. A bolo ich veľa.
Pocítila nepokoj. Vedela, čo to znamená...bude musieť odísť. S mamou sa veľa ráz sťahovali. Prišli, usadili sa, zbierali bylinky a zrazu prišiel starosta s tým, že si nepraje, aby žili v ich osade. Že ľudia si to neprajú... tak povedal, pohľad upretý do zeme.
Odišli. Na konci putovania prišli sem. Ľudia ich prijali, lebo mesto je ďaleko a lekár tiež.
Žili v malej chalúpke za dedinou a dlho nikomu neprekážali. Mama zomrela a ona prevzala jej robotu. Veď ju robila od detstva, bola mamkinou pomocníčkou.
Prešli roky...
Vyrástla z nej dospelá žena. Odvtedy neraz pocítila nepriateľstvo zo strany žien.
Ťažko skrývané nepriateľstvo, o to zlovestnejšie.
Vlasy nosila rozpustené, kučery jej skákali na chrbte, neboli uviazané v cope, ani schované pod čepcom.
Teraz uvažuje, že aj samotné vlasy môžu byť príčinou Zla.
Ale hlavne jej samostatnosť a sloboda. Nedala sa sputnať. Ničím.
Jej znalosti prírody a ľudí samotných... tajomstvá, zverené do jej rúk, to ľudí časom irituje.
Za to sa ľudia hnevajú?
Že ich pozná príliš dobre... lepšie, ako oni sami.
Mladá bylinkárka vidí znamenia.
Cíti, že prišiel čas.
Čas na zmenu...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
demonicbass
27. 11.novembra 2009 18:00
To je tak úžasné ! Nechápem, prečo tu ešte nemáš koment ani nič, je to jedno z najlepších čítaníčok čo som tu videla Teda aspoň mojmu srdcu najbližšie, od témy, až po štýl.
Napíš svoj komentár