Cesta za slobodou

Zabuchla som za sebou dvere.
„Ahoj.“ Zakričala som do bytu, no nik sa neozýval, „Vďakabohu.“
Na túto chvíľu som čakala už skoro tri týždne. Rýchlo som sa vyzula a vbehla som do chodby. Otvorila som skriňu a začala som sa v nej prehrabovať. Nakoniec som ho našla.
Pýtate sa čo som našla? Batoh.
Otvárajúc ho som vbehla do izby a otvorila moju skriňu. Vložila som do neho dve kopy oblečenia a pobrala som sa k druhej skrini. Z nej som vybrala pár svetrov, dve bundy a dve šatky, jedny botasky a hor sa pre moje doklady. Pas, vodičák, bankomatová karta, a idem. Obula som si botasky a otvorila som dvere. Na chvíľu som sa ešte otočila, že si posledný raz pozriem moje rodné bydlisko, keď tu zrazu vyšiel z kúpeľne Potkan.
Neplašte sa, nemyslím potkana ako potkana. Môj pes sa totiž volá Potkan. Ja viem, je to čudné meno pre psa, ale v tej dobe, keď som ho dostala som to považovala za úplne normálne.
-„Jejda, Potkan, na teba som zabudla.“ Povedala som a vrátila som sa späť na chodbu, „Chceš ísť so mnou? ! “
Potkan sa na mňa pozrel a radostne zavrtel chvostom.
-„To vieš, že ťa zoberiem so sebou, čo by som predsa bez teba robila.“ Povedala som a vrátila som sa pre jeho misku, vankúš a vodítko.
Zobrala som kľúče zo stola a zavelila som na odchod. Zbehla som dole schodmi a otvorila dvere na aute. Potkan automaticky skočil na sedadlo spolujazdca a schúlil sa do klbka. Vždy po ceste zaspal. Nikdy som nechápala ako mohla jazda psa uspať, ale Potkan bol v tomto profík.
A kam vlastne idem?
No, hlavne preč. Je jedno kam, ale preč.
A prečo?
To máte tak. Už sa to u nás nedalo dlhšie vydržať. Vždy som si hovorila, že je to asi moja vina, že som naozaj lenivá, ale nakoniec som prišla na to, že aj keby som rodine zniesla modré z neba, rodičia so mnou nebudú nikdy spokojní. Proste, som čierna ovca rodiny, tak im aspoň nebudem prekážať.
Všetko to začalo pred koncom strednej. Nehovorím, že som bola na strednej dáka nadmieru inteligentná, alebo nadmieru snaživá, to nikdy, ale nebola som až taký flákač. Veď to poznáte, človek sa občas dačo nenaučí, k dačomu sa pritrafí iná akcia, dačo sa naučí a aj tak to nepomôže.... Stáva sa. No rodičia ma mali vždy za najväčšieho flákača. A samozrejme, keď som zo spoločensko-vedného predmetu dostala zlú známku, pretože som dostala okno z trémy, keďže to bol prvý predmet, a taktiež keď som zo sloviny dostala trojku, keďže som mala celé štyri roky trojku, tak sa im to v ich očiach len potvrdilo. Samozrejme som sa ten rok nedostala ani na vysokú, a tak som ich veľmi veľmi sklamala. Nie žeby podľa mňa už bolo dosť pod pás, že sa so mnou celé prázdniny nerozprávali, ale dokonca mi zrušili aj rezervácie na festivaly (aj keď nechápem akým spôsobom sa to dozvedeli) a zatrhli mi aj rodinnú dovolenku v zahraničí.
Preto som na nich bola totálne naštvaná, teda hlavne kvôli tým festivalom, no všetko sa to zmenilo, keď naši odišli na dovolenku. Bola som dva týždne sama doma, a konečne som mohla organizovať VB-čka.
Urobila som v živote veľa chýb a jednou z nich bolo aj to, že som sa dala pred tromi rokmi dokopy s otcovým mladým kolegom z práce. Opustila som ho do troch mesiacov pretože nám to neklapalo, no za tie tri mesiace sa stihol natoľko spriateliť s mojou partiou, že s nami chodieval von aj keď sme už spolu neboli.
V jeden z tých večerov, keď som usporiadala party u nás doma s mojou partiou, keď sme okolo tretej v noci skoro všetci pozaspávali pred telkou, som ho našla v kúpeľni ako volá môjmu otcovi a všetko mu dopodrobna referuje. Kde som bola, s kým som bola, kedy som prišla, kedy odišla, koľko som minula (pritom to boli moje peniaze, pretože som v tej dobre už brigádovala, keďže ma naši prinútili. Keďže som sa nedostala na žiadnu školu.). Dostala som záchvat zúrivosti a ešte v tú hodinu, neskorú hodinu som ho vyhodila z bytu. Samozrejme, že sa zmienil aj o tom môjmu otcovi.
Keď sa naši vrátili domov z dovolenky, pokračovali v dovolenke doma. Aj tak sa totiž dalo nazvať obdobie po ich návrate domov. Otec totiž usúdil, že som sa cez ich dovolenku dosť nadovolenkovala aj ja, a tak teraz budem mať na starosti chod celej domácnosti. Sama. Do konca augusta som teda celý deň, deň čo deň vysávala, upratovala, utierala prach, varila, umývala...Do zodratia. A keď som mala večer konečne čas sama pre seba, nemohla som ísť von pretože som to nezvládala so silami. Padla som večer do postele ako kabela a zobudila som sa až ráno, keby ma čakal opäť nákup, upratovanie, varenie...
Takto som to zvládala vážne len do konca augusta a hneď ako začal september, prihlásila som sa na úrad práce a začala som si zháňať trvalú prácu, aby som konečne vypadla z domu. Brala som čokoľvek. A aj keď som možno mala na viac, uspokojila som sa s obyčajnou predavačkou. No keď som si dovtedy myslela, že sa tým všetko zmení, zmýlila som sa. Aj keď sa veci v podstate trocha zmenili, ale to boli len prvé týždne. Kým som si nezvykla. Najskôr to začalo tým, že keďže pracujem mala by som dávať dačo aj na domácnosť. To som brala, veď samozrejme. No neskôr sa začalo opäť s príkazmi. Najskôr boli také menej nápadné, typu: „Veď keď tam robíš. Kúp mi dáke tričko.“ Nechápala som toľkú lenivosť mojej mami, ako keby si nedokázala prísť vyskúšať jedno tričko. Veď viete ako to je u Číňancov. Nie je S ako S. Ale dobre, začala som jej kupovať tričká, aj keď som ich občas musela štyrikrát vymieňať. Potom to pokračovalo sms-kami: Keď pôjdeš z práce stav sa v obchode a kúp... To boli v podstate tie nákupy, čo som kedysi organizovala cez prázdniny skoro ráno. A nakoniec, keď som prišla domov, tak som dostala vynadané, že mám neporiadok, a tak som musela upratovať. A keďže som už upratovala tak som ešte mala urobiť takú vec, onakú vec a pod.
Všetko to vyvrcholilo v deň, keď som mala ísť doktorovi. Doobeda som čakala v rade, a keďže som si zobrala deň dovolenky, tak sme sa s partiou rozhodli, že sa večer pôjdeme dakam zabaviť. A tak som v podstate zostala v meste celý deň. Poobede mi prišla od mamy správa, taká tá typická: Kúp...
Tak si hovorím fajn, zakiaľ mám ešte čas, idem to kúpiť a prinesiem to domov až večer. Za dve hodiny mi zvoní mobil. Pozerám, mama.
-„Áno? “ zdvihla som a opýtala sa.
-„Kde si toľko? “ spýtala sa ma.
-„Zostanem vonku.“ Oznámila som jej.
-„A dokedy? “ spýtala sa ma.
-„No, to neviem presne.“ Odvetila som.
-„A kde budeš? “ spýtala sa ma.
-„Neviem.“ Povedala som dosť podráždene, no to, čo nasledovalo potom ma úplne vyviedlo z miery.
-„Dúfam, že máš nakúpené. A ponáhľaj sa domov.“ Povedala naštvane a zložila ma.
Chápete? Celý večer pokazený. V duchu som sa preklínala, že som jej to zdvihla a nakoniec som aj tak odišla skôr domov, pretože by som im všetkým zbytočne pokazila náladu.
Druhý deň som ešte pred odchodom do práce dostala vynadané, a aj po príchode z práce.
A tak som sa rozhodla, že to takto ďalej nenechám. Začala som si pomaly zháňať inú prácu. Ďalej od domova. Až mi nakoniec kamoš poradil jednu, o ktorej som už dlho snívala.
Chápete? ! Práca, ktorá ma baví, za celkom obstojný plat, dosť na úrovni, ďalej od môjho rodného bydliska. Čo si človek môže viac priať?
Tri mesiace som počkala, kým mi prejde skúšobná doba a teraz som si našla aj celkom obstojný privát neďaleko, takže sa spolu s Potkanom sťahujeme do nového.
Začneme nový život. Len ja a Potkan

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu