-"Nikáááááá, toto alebo toto? " vybehla Veve z izby a šachovala s vešiakmi.
-" To biele, vyzeráš v ňom staršia.Ideš niekam? " spýtala som sa.
-"Hej. Zajtra, na koncert." povedala dosť nahnevane.
-"Jaaaaj, jasné. Ale, to si musíš chystať veci už dnes? " spýtala som sa, "Veď odchádzame až podvečer."
-"Musím, lebo ja si to ešte trikrát rozmyslím." povedala.
-"Samozrejme, celá ty. Že som sa vôbec pýtala." povedala som.
-"A mimochodom, Nika, možem dnes prísť trocha neskôr? " spýtala sa ma.
-"To je kedy? To tvoje trocha neskôr? " spýtala som sa ja jej.
-"Tak dajme tomu o tretej? " spýtala sa ma a pritom nahodila psačie oči, "Môžem? "
-"A čo budeš robiť? " spýtala som sa s rodičovskou vážnosťou.
-"Ježiši, Nika, čo by som asi tak mohla robiť? Idem na diaľnicu zarábať peniaze." povedala ironicky.
-"Tak ale, potom polka je moja." povedala som.
-"Díky, vieš o tom, že si úžasná sestra? " spýtala sa ma.
-"Prestaň s tými lichôtkami, o 3 doma, jasné? ! " spýtala som sa.
-"Rozkaz šéfe." povedala a vošla do kúpeľne.
-"Nikáááá...." začala.
-"Druhá polička v ľavo." povedala som a prešla som do kuchyne aby som vyložila nákup.
-"Ty si úžasná, ako si vedela? " spýtala sa ma.
-"Vždy sa ma pýtaš na to isté mojko. Človek si na to už časom zvykne, vieš! " povedala som.
O 5 minút už bola pri mne.
-"Ako vyzerám? " spýtala sa ma.
-"Ako moja sestra, len nalíčená a pekne oblečená, prečo? ! " povedala som, keď som sa na ňu pozrela.
-"Dobre Nika, a teraz vážne. Budem sa Peťovi páčiť? " spýtala sa ma.
Ty kokso, tak toto je vážne. Ešte nikdy sa ma nespýtala či sa bude dakomu páčiť.
-"Prečo sa to pýtaš mňa? Ja nie som Peter." povedala som.
-"Ja viem, ale, čo myslíš? " spýtala sa ma.
-"Budeš." povedala som.
-"Dík Nika, tak ja teda už pôjdem aby som nemeškala." povedala a začala obúvať botasky.
-"A.. Veve? " začala som.
-"Áno? " povedala a pozrela na mňa.
-"O 3 doma. Budem ťa čakať." povedala som.
-"Aj tak zaspíš, kým prídem." povedala, zamávala mi a zabuchla dvere.
Keď som všetko vyložila a poupratovala, ľahla som si na gauč a vytiahla som si prácu. Priznávam, bola som workoholik. Pracovala som, aj keď sa mi dnešným večerom začínala dovolenka. Nedokázala som si proste vychutnávať ničnerobenie.
Musela som pracovať, pretože inak by som sa vnorila do mojich myšlienok, a to by som teda nedopadla veľmi dobre.
Vyložila som si katalóg maliarskych farieb a začala som kombinovať farby s predmetmi. No v byte bolo na mňa až veľké ticho. Zapala som si teda rádio, a začala som konečne pracovať.
Pesničky v rádiu sa striedali a nakoniec prišla na rad aj tá moja milovaná-nemilovaná.
Mimovoľne mi začali blúdiť myšlienky opäť k Tomášovi, od ktorého som pred 3 mesiacmi odišla.
A keďže mi všetko platil on, mala som dosť peňazí na to, aby som sa odsťahovala.
Kamoška mi do 2 týždňov našla privát a tak som si po 14 dňoch nebavenia sa s ním konečne pobalila kufre a odišla.
Nenechala som mu žiadny odkaz. Nič. Len byt zbavený spomienok na mňa.
Kruté?
Obaja sme vedeli o čo ide. Ale ani jeden z nás o tom nechcel, alebo nevedel rozprávať.
-"Stop." zahriakla som samu seba v premýšľaní. "Keď to bude aj ďalej takto pokračovať, tak sa asi zbláznim. Veve má asi pravdu. Bude najlepšie porozprávať sa s ním a všetko si vyjasniť." povedala som, vypla som diaľkovým rádio a zapla telku, pri ktorej som samozrejme aj zaspala.
Zobudilo ma až odomykanie dverí. Prebrala som sa a posadila sa na gauč.
Veve potichu vošla dovnútra a zatvorila dvere. Vyzula si botasky a vošla do kúpeľne.
Pozrela som na hodinky, bolo pol štvrtej. Už som sa chystala, že jej pôjdem prehovoriť do duše, no spánok ma akosi premohol a tak som sa opäť zvalila na gauč a zaspala som.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár