-„Ale veď hej, už idem.“ Povedala a ja som opäť nastúpila do auta.
No čakala som tam ešte dobrých desať minút. Nakoniec konečne nastúpila.
-„To ti teda trvalo.“ Povedala som, keď za sebou zabuchla dvere.
-„To vieš, keby som ťa nemaľovala, tak by zvýšilo dostatok času aj na mňa.“ Povedala.
-„Ale veď hej, ja to chápem.“ Povedala som.
-„Ale vyzeráš dobre.“ Povedala.
-„Ja viem.“ Odvetila som.
Po tom, čo ma vzala do parády moja sestra, dosť som sa bála pozrieť do zrkadla, ale keď som sa nakoniec odvážila, nemohla som uveriť svojim namaľovaným očiam.
Vyzerala som naozaj úžasne, perfektne, super. Ako keby som mala fotiť do dákeho módneho časopisu.
Proste, nebyť mojej malej sestričky, tak idem na koncert ako malé čudo. Takto som tam išla ako modelka.
-„Poďme už.“ Povedala mi, keď sa zapásala.
-„Ok zlato, vyrážame.“ Povedala som a otočila som kľúčikom v zapaľovaní. Veve vytiahla z kabelky CD-čko a pustila ho.
-„Zopakujeme si slová, aby sme si mohli vykričať večer hlasivky.“ Povedala a dala prehrávač na maximálne volume.
Nič som nepovedala, len som sa na ňu otočila a usmiala sa. Chvíľu som si síce pripadala ako tí týpci, ktorí majú hudbu úplne nahlas, lebo si chcú dačo dokázať, no trvalo to len chvíľu. Nakoniec som sa tomu všetkému úplne oddala a div som aj nespievala.
Veve si dala dole balerínky a vyložila si nohy von z okna, potom stlačila gombík a onedlho sme mali z auta kabrio.
-„Toto auto je stvorené pre dobrodružstvá, nie pre mestský život.“ Poznamenala.
-„Ja viem, ale dakto musí aj zarábať peniažky.“ Povedala som.
-„Ja viem, sestrička. A som ti vďačná za všetko, čo si pre mňa urobila.“ Povedala.
-„Ale? ! “ odvetila som.
-„Aké ale? “ spýtala sa ma.
-„No, po takýchto vetách vždy nasleduje nejaké ale.“ Povedala som.
-„U mňa žiadne.“ Povedala, „Len som proste mala potrebu povedať ti to.“
-„Aha. Ok.“ Odvetila som.
Ešte chvíľu sme sa zhovárali, až sme nakoniec prišli na určené miesto. Spomalila som, aby sa nám hľadalo ľahšie miesto na parkovanie.
-„Hľadaj dačo, kde to necháme.“ Povedala som.
-„Tak choď rovno po tejto, “ ukázala na cestu, „a na konci zaboč doľava.“ Ona si zatiaľ vytiahla telefón a vytočila dáke číslo.
-„Počuj Kika, mohli by sme nechať auto u vás? “ spýtala sa, „Ok, tak za chvíľu sme tam.“
-„Kto je Kika? “ spýtala som sa.
-„Moja spolužiačka.“ Odvetila a schovala telefón do kabelky.
-„A ide s nami? “ spýtala som sa.
-„Nie. Neznáša ich.“ odvetila. „Sem zaboč.“ Povedala a ukázala na dom na pravom boku.
Zaparkovala som, poďakovali sme a o chvíľu sme kráčali k športovej hale, kde mal byť koncert.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár