Podľa oblečenia, ktoré som mala na sebe som tu asi od piatka. No ako dlho a ako som sa sem dostala, to nemám ani potuchy.
Možno to boli tí bastardi, ktorí sa na mňa pri bare tak usmievali. A možno aj nie. Snažila som sa spomenúť si na to, čo som si ešte pamätala. No nebolo toho veľa.
Vtom sa otvorili dvere a dnu vošli traja ľudia. Jeden z nich ku mne pristúpil bližšie a opýtal sa ma:
-„No tak čo? Ako sa tu máte slečna?“
Nevedela som presne, kto ten človek je, ale jedno som vedela. Jeho hlas som poznala. Možno to bol dakto, koho som predtým zabila, no nespravila som to dosť profesionálne a on prežil. Inak som si to nevedela vysvetliť. Ako inak by ma ten bastard dostal? Veď nikto nevidel moju tvár bez toho, aby som ho neposlala na onen svet. Takže všetci príbuzní mojich obetí o mne nevedeli. A preto som sa ho spýtala:
-„Kto si?“
-„Niekto, komu si veľmi ublížila.“ Odvetil mi chladne.
-„Ublížila som tebe, alebo sa mstíš za dakoho, komu som ublížila?“ spýtala som sa.
-„Ublížila si mi.“ Povedal.
-„Takže som nedotiahla tvoju smrť úplne do konca. Inak by si tu už nebol. Alebo mi chceš dať druhú šancu? Pokúsila by som sa to napraviť. Tento krát by som bola dôsledná.“ Povedala som napoly ironicky, no nasledovne som dostala takú facku, že som sa zviezla na zem.
-„Ako sa opovažuješ?!“ zakričal na mňa, „Nie je dosť, že si mi zničila život? Ešte sa mi aj vysmievať budeš? Za toto všetko zaplatíš.“ Odvetil, otočil sa a odišiel.
Ďalšie dva dni ma nechal týrať sa. Nielenže mi nedal jesť a dokonca ani piť, ale prvýkrát v živote som zažila skutočný absťák. Chýbal mi ten úžasný pocit, keď som dakoho zabíjala. Ten krásny pocit, keď sa nôž vnáral do ľudského tela ako do masla a ešte krajší pohľad mojej obete, keď ho pocítila. A nakoniec, tá blaženosť, keď som sedela vedľa nej a pozerala na karmínovo-červenú farbu krvi, ktorá sa rozlievala všade naokolo.
No a toto všetko mi neuveriteľne chýbalo. Spomienka mi jednoducho nestačila, potrebovala som ju naplniť skutkom. A to bol problém. Začala som najskôr mlátiť do stien v nádeji, že ma to možno prejde. No neprešlo. Čím viac som do nich mlátila, tým viac som mala chuť zabíjať. Keď už som plakala a kričala v nevýslovných mukách, zrazu sa otvorili dvere.
-„Pozrime sa. Tvoj prvý absťák, čo?“ povedal chlap, ktorý ma tu držal.
Po chvíli som naňho pozrela a v očiach sa mi zajagala iskra nádeje, ktorú si všimol aj on. Bolo to ako vyslobodenie z väzenia. Človek. Živý človek, ktorý stál predo mnou. Zatvorila som oči a zhlboka som dýchala.
-„Vieš o tom, že si práve urobil tú najhoršiu vec, ktorú si mohol?“ spýtala som sa ho hlasom bez citu.
-„Myslíš, že by som až tak riskoval?“ spýtal sa ma.
-„Človek v pomste koná iracionálne.“ Odvetila som.
Opäť som zatvorila oči, hlboko som sa nadýchla, potom vydýchla a pomaly som sa postavila na nohy. Keď som ich opäť otvorila a chystala som sa naňho zaútočiť, prešla mnou neuveriteľná bolesť. Celým mojim telom.
-„Závislí ľudia konajú iracionálne.“ Odvetil, keď som od bolesti padla na zem.
-„Zmija!“ zakričala som za ním, keď zatváral dvere.
Ležala som na zemi veľmi dlho. No môj absťák časom prešiel. Tak ako ma opúšťali moje vlastné sily, opúšťala ma aj moja neuveriteľná túžba vraždiť.
Na pár dní som mala opäť pokoj. Dostala som dokonca aj stravu.
No keď sa po dvoch dňoch opäť vrátila chuť zabíjať, už som to skutočne nevydržala. Urobila som taký neskutočný hluk a neporiadok, že za mnou musel opäť prísť môj väzniteľ.
-„Už zasa?“ spýtal sa ma, keď vošiel.
-„Hej. Daj mi dačo, čo by som mohla zabiť. Nemôžeš ma predsa takto týrať.“ Povedala som tichým hlasom plným bolesti.
-„Ja ťa netýram.“ Odvetil.
-„Nie? Tak prečo ma tu držíš? A prečo mnou vtedy prešla taká neuveriteľná bolesť, keď som ťa chcela napadnúť? To vôbec nie je týranie!“ povedala som o dačo pokornejšie ako keď som sa s ním rozprávala prvýkrát.
-„Snažím sa, aby si pochopila, ako sa cítili ľudia, ktorých si zabila.“ Odvetil.
-„Ale ja za to nemôžem. Je to vo mne. Ja som si to nevybrala.“ Začínala som pomaly kričať a plakať zároveň, „Ty nevieš aké to je vidieť , že niekoho zabíjaš, vedieť, že to nechceš robiť, no robíš to preto, že to potrebuješ.“
-„Vždy si mohla dakoho poprosiť o pomoc.“ Odvetil necitlivo.
-„Hej? A kde by som asi tak skončila? Vo väzení s ľuďmi, ktorí si za svoje hriechy môžu sami. Tam, kde by mi nikto nepomohol.“
-„Tak prečo si si nenašla dakoho vonku? Prečo si si nenašla dákeho partnera, ktorý by ti pomohol?“ spýtal sa ma.
-„Myslíš, že to je také jednoduché? Pokiaľ ho nemáš pri tele, všetko sa dá ututlať, no keď prišlo na to, aby sme sa jeden druhému otvorili, nastal problém. Už ma nikto nedokázal vnímať ako človeka s citmi a slabosťami. Už som bola psychopat, stroj, ktorý len zabíja. Podľa nich som zabíjala pre peniaze. Nie preto, lebo som musela. A tým sa v podstate zmenil celý ich postoj voči mne.“ Dopovedala som.
-„Hmm...“ zahundral na znak zamyslenia.
-„Každý z nich pochopil, že pokiaľ ich budem potrebovať sú za vodou.“ Dodala som.
-„A ty si ich samozrejme nepotrebovala. Nepoučiteľná.“ Povedal a pobral sa na odchod.
-„Daj mi dačo. Stačí mi aj niečo malé.“ Povedala som a on na chvíľu zastal, „Prosím.“
Otočil sa, pozrel sa na mňa, no potom sa obrátil a odišiel.
Večer som dostala dosť slávnostnú večeru na tieto pomery. Možno bola nedeľa. Mala som zemiaky s dákou omáčkou a samozrejme vidličku a príborový nôž. Normálne ako v hoteli. Najedla som sa a v momente zaspala.
Keď som sa ráno zobudila, sedel vedľa mňa. V rýchlosti som sa zdvihla a posadila do kúta. Nedokázala som byť pri ňom. Zvlášť nie po tom, čo mi urobil.
-„Čo chceš?“ spýtala som sa.
-„Rozprávaj mi o svojich obetiach. Ako si ich zabíjala? Prečo si ich zabíjala?“ povedal a pozrel na mňa.
-„Načo ti to bude?“ spýtala som sa.
-„Chcem to vedieť. Koľko ich bolo?“ spýtal sa.
-„Neviem presne. Ale priemerne tak jeden, niekedy dvaja za týždeň.“ Odvetila som, no vzápätí som oľutovala, že som mu túto informáciu dala.
-„A ako si si vyberala koho?“ spýtal sa ma.
-„Nepoviem. Nepotrebuješ to vedieť.“ Odvetila som.
-„A čo keď ti chcem pomôcť?“ spýtal sa ma.
-„Tak mi prines dačo, čo by som mohla zabiť.“ Odvetila som.
Na chvíľu s odmlčal. Bolo na ňom vidieť sklamanie. Možno čakal, že budem spolupracovať, no to som v úmysle nemala.
-„Chceš mi pomôcť?“ spýtala som sa ho napokon.
-„Hej. Ale nemienim ťa podporovať v zabíjaní.“ Odvetil.
-„A ako ti mám veriť, že ma nepodvedieš?“ spýtala som sa ho.
-„Skús to.“ Povedal.
-„Nemôžem. Celý svoj život som dôverovala len sebe a nikomu inému. Nejde to tak jednoducho.“ Odvetila som.
-„Ok. Chápem.“ Odvetil, postavil sa a odchádzajúc dodal: „Včera som ti poslal vidličku s nožíkom.“
Nechápala som, čo tým chcel povedať, no neriešila som to.
Až keď som za tri dni opäť dostala tú neprekonateľnú chuť, a už som to skutočne nezvládala, pochopila som, čo tou vetou myslel.
Chytila som do ruky nožík a bodla som si ho do brucha. Vtom som pocítila nepredstaviteľnú bolesť. Zahmlilo sa mi pred očami a došlo mi neuveriteľne zle. Od bolesti som tak veľmi skríkla, že som sa počula v ozvene ešte asi sedemkrát. Začali sa mi triasť ruky a bolo mi neuveriteľne zima, no keď som uvidela ako sa mi tričko farbí dočervena, začal sa s týmto všetkým miešať neuveriteľný pocit blaženosti.
Pomaly ho striedal pocit únavy, no zrazu sa otvorili dvere a vychádzalo z nich žiariace svetlo. Do miestnosti vstúpila osoba, no nebol to môj väzniteľ.
-„Kto ste?“ spýtala som sa, no osoba predo mnou neodpovedala, len mi naznačila, aby som ju nasledovala. Postavila som sa, no keď som si všimla moja krásne biele tričko, zrazu mi prišlo na um.
-„Zomrela som?“ spýtala som sa automaticky.
Osoba sa otočila ku mne tvárou, no nevidela som jej do očí.
-„Ešte nie.“ Odvetila.
-„Tak kde som?“ spýtala som sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár