-„Pozri, vidíš tie stromy?“ spýtala sa ma.
-„Ktoré?“ opätovala som jej otázku.
-„Tamtie.“ Povedala a zdvihla ruku aby mi upresnila smer, ktorým sa mám pozerať.
-„Myslíte to rumovisko?“ spýtala som sa.
-„Presne.“ Odvetila.
-„No. Vidím. A?“ dopovedala som otočiac sa na ňu.
-„To sú všetky životy, ktoré si zničila.“ Odvetila mi osoba.
-„Tak to trošku preháňate, nemyslíte?!“ odvetila som, „Toľko som ich nezabila.
-„Veď ja som nepovedal, že si ich zabila.“ Odvetila osoba, a pozrela sa na stromy, teda skôr už len pne, „Ja som povedal, že toľko si ich zničila.“
-„Môjho brata koňa pes... Chápem.“ Odvetila som, „Nezničila som teda len život osobe, ktorú som zabila, ale aj jej otcovi, strýkovi, bratovi a tak, že?!“
-„Presne.“ Odvetil.
-„A teraz mám akože čo robiť?!“ spýtala som sa.
-„To ja neviem, to vieš ty.“ Odvetil, „Skús sa za.... slečnáááá vstávajte!“
Nechápala som, no zrazu sa všetko začalo meniť. Z jasného dňa som sa opäť ponárala do tmy.
-„Nie, nie! Preboha, nie!“ kričala som.
-„Vyberte jej ten nôž z brucha.“ Zakričal zrazu ten mne veľmi známy hlas.
-„Zbláznili ste sa? Veď vykrváca.“ Odvetil niekto iný.
-„Verte mi, vyberte ho.“ Odvetil opäť on.
-„Toto z lekárskeho hľadiska nemôžem podstúpiť. Pochopte, ako doktor nemôžem nechať pacienta zomrieť. Nech už sa jedná o kohokoľvek.“ Odvetil.
-„Keď ho nevyberiete, tak zomrie. A to ako doktor nemôžete predsa dopustiť.“ Odvetil on.
-„Ale to je proti zákonom človeka.“ Povedal doktor no vzápätí som pocítila hroznú bolesť. Otvorila som oči a začala som zhlboka dýchať. Videla som ho, ako stojí nado mnou s príborovým nožíkom v ruke.
-„Ona nie je človek.“ Odvetil, „Prešite jej to a dezinfikujte. Bude v poriadku.“
Ležala som na posteli dakde v nemocničnej izbe a pozerala som sa dookola ako vyplašená sova. Až potom som opäť pocítila ranu. Doktor mi ju totiž ani neumŕtvil a hneď do nej šil.
-„Ste normálny?“ spýtala som sa medzi zatínaním zubov.
-„Ja spĺňam len príkazy.“ Odvetil mi stále pozerajúc na ranu.
-„A také dačo ako injekcia na umŕtvenie?“ spýtala som sa.
-„Veď hovorím. Ja spĺňam len príkazy. A dostal som vyslovene zákaz pichnúť vám ju.“ Odvetil.
-„Ty sviňa!“ zakričala som na plné hrdlo, „Nenávidím ťa!“
No bol to akoby výkrik do prázdnoty.
Doktor skončil a bez slova odišiel. Zostala som tam sama. Sama v prehnane presvietenej miestnosti. Sama s obrovskou bolesťou brucha a neuveriteľným hnevom. Zo začiatku som ju ani tak necítila, pretože vo mne prevyšoval hnev a tak som sa dobre rozpamätala na všetky možné nadávky, ktoré som kričala do prázdna, no potom prišla únava a začala som cítiť aj brucho. A došlo mi ma tak strašne ľúto, že som z ničoho nič začala najprv vzlykať a potom som sa pustila do plaču.
Až v tomto stave, na pokraji síl som zaspala.
Ráno ma zobudili lúče slnka, ktorú sa dostali dnu cez žalúzie. Aká romantika, pomyslela som si, no hneď ako som otvorila oči, zistila som, aká je realita. Že to, čo sa mi stalo, nebola len nočná mora. Posadila som sa na posteli a sledovala som všetko dookola. Miestnosť nebola veľká, no rozhodne bola prakticky rozmiestnená. Nech sa v nej robilo čokoľvek, všetko tu bolo po ruke. Zo začiatku som mala pocit, že to je niečo ako pitevňa, alebo nejaké výskumné laboratórium, no jediné, čo mi rušilo kompletný dojem z tohto všetkého bola moja posteľ. Teda nie moja, posteľ, na ktorej som sedela.
Bola som natoľko zvedavá, že som bola rozhodnutá z nej zliezť poprechádzať sa a trocha to tu obzrieť. Posunula som sa na kraj a zložila som dolu nohy z typicky nemocničnej postele. No keď som sa na ne postavila pocítila som moje včerajšie zranenie. Trocha ma zabolelo, no prekonala som to, veď zvedavosť bola prednejšia. Postavila som sa a pridŕžajúc sa stolíka, ktorý bol vedľa postele som sa pohla k typicky lekárskej skrinke, k takej akú mávajú na lieky a injekcie. Poobzerala som sa dookola či ma dakto nesleduje a otvorila som ju. Trocha zavŕzgala, no inak to išlo bez problémov. Začala som sa prehrabávať v liekoch, ktoré tam boli. Ani sama neviem, čo som vlastne hľadala, no potrebovala som dačo robiť. Neviem koľko dní som bola v tmavej miestnosti, ktorá bola úplne na zbláznenie a teraz, zrazu som v izbe s veľkým počtom vecí na skúmanie.
Keď som prehrabala celú vrchnú skrinku, chcela som sa posunúť k spodnej. No nemohla som sa zohnúť. V momente ako som to chcela urobiť sa mi zatočila hlava a len-len som nespadla na zem.
Oprela som sa teda o skrinku a zhlboka som dýchala. No doviesť akciu do konca sa mi nepodarilo. Mohla som byť rada, že som sa dotackala do postele.
Ako náhle som sa zakryla paplónom vošiel do izby on.
-„Tak ako sa máme slečna?“ spýtal sa.
-„Ako asi?!“ odvetila som a pregúlila som očami.
-„No na prechádzku si mala dosť času, čo?!“ spýtal sa.
-„Akú prechádzku?“ zatvárila som sa nechápavo.
No on len zdvihol ruku a ukázal na kameru v rohu. Po čom nasledovalo moje opätovné pregúlenie očí s poznámkou „ja sprostá, ako som si to nemohla všimnúť“.
-„To tými liekmi.“ Odvetil.
-„Akými liekmi? Veď si mi žiadne nedával.“ Povedala som trocha rozhorčene.
-„Ale dával.“ Odvetil.
-„Tak to teda nie.“ Odvetila som už riadne naštvaná, „Keď ma lekár zašíval, tak mi povedal, že si mu to výslovne zakázal. Tak sa teraz nehraj na záchrancu!“
-„Hej. To je pravda, ale to, že si v noci dostala záchvat a museli ťa nadopovať liekmi na to si očividne nespomínaš, čo?“ povedal.
-„Čo prosím?“ povedala som dosť prekvapená.
-„Hej. Mala si záchvat.“ Odvetil.
-„Ako? Čo ste so mnou robili? Nezabila som nikoho?“ začala som naňho chŕliť otázky.
-„Nie nie. Nebol to absťák.“ Odvetil.
-„Tak? Potom čo to bolo?“ spýtala som sa nechápavo.
-„No, v podstate ani sám neviem...“ začal.
-„Nevieš ale dal si mi oblbováky, ako vidím.“ Povedala som.
-„Ono to je ťažšie ako si myslíš.“ Povedal.
-„Hej. A v čom?“ spýtala som sa.
-„V rýchlosti bitia srdca, v reakciách na podnety, a tak.“ Odvetil.
-„Jasné, každý človek je iný a ešte sa vám takéto dačo nestalo, že?!“ odvetila som.
-„Asi tak.“ Povedal.
-„Že si ma radšej nenechal umrieť. Aspoň by bol so mnou pokoj. Žiadne starosti.“ Dodala som a otočila som sa k nemu chrbtom na znak ukončenia našej debaty.
-„Ale....“ začal vetu, no potom si to očividne rozmyslel a nechal to tak, „... tak ja idem. Ak budeš mať dáke otázky. Tak stačí zavolať. Veď my ťa vidíme.“
Otočil sa a odišiel.
Oblbováky zaberali ešte asi hodinu a pol. A potom prišla tá krutá realita, ktorú som považovala za skutočnú ráno. Keby bolesť bola to jediné, čo mi ničilo život, bola by som asi ten najblaženejší človek. No keď sa pridali závrate, zvracanie a dokonca ešte aj absťák, ľutovala som, že ma vôbec zachránili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár