-„No čo kolegyňa? Nechcete ísť domov? Alebo čo tu tak vystávate?“ spýtal sa ma.
-„Hmm?“ povedala som a pozrela som naňho nechápavo.
-„Že či chcete mať ďalšiu smenu, alebo sa chystáte domov?“ spýtal sa ma opäť a otvoril dvere, „No poďte.“
-„Jasné, jasné, úž idem.“ Povedala som a vkročila som k vrátnikovi.
-„Chodíte domov v bielom plášti?“ spýtal sa ma, keď za mnou zatváral dvere.
-„Jejda, jasné. Už viem na čo som zabudla.“ Zahrala som sa na hlúpu, a dala som si dole plášť.
-„A bundu nemáte?“ spýtal sa ma, keď videl, že okrem dlhého trička na seba nič nemám.
-„Nepotrebujem. Manžel ma čaká vonku.“ Povedala som.
-„Tamto podpíšte a môžete ísť.“ Povedal vrátnik ani sa neobrátiac od monitora.
-„Veď ako obvykle.“ Povedal chlap a hodil podpis do dvoch riadkov. Pozerala som sa čo presne robí, aby som to vedela zopakovať. Pre istotu som si ešte vytiahla kartičku, aby som vedela ako sa volám. Podal mi papiere, pozdravil sa a keď odchádzal preč, tak sa na mňa usmial. Až vtedy som si to dala všetko dokopy. Prečo bolo všetko tak jednoduché, prečo sa mi doteraz darilo.
-„Slečna, tu sú papiere. Poprosím vás podpisy.“ Zobudil ma zo zamyslenia vrátnik.
Zopakovala som všetko podľa neho, samozrejme pod mojim menom a pobrala som sa von, keď ma zrazu zastavil strážnik.
-„Slečna.“ Povedal.
Zostala som stáť ako prikovaná. Žeby to urobil naschvál? Celý čas ma sleduje, nakoniec ešte predo mnou odíde z tohto väzenia a mne to nedovolí? Všetka moja radosť sa razom premenila na smútok. Žeby bol až taký sviniar?!
-„A kamže s tým plášťom?“ spýtal sa ma.
Nasledoval hlboký výdych. Mierne som sa k nemu pootočila a povedala som:
-„Viete, chcela som si ho doma oprať.“
-„Ale veď stačilo povedať službe, oni by sa o to postarali.“ Povedal.
-„No, viete. Minule keď som si ho nechala vyprať, ešte v lete, tak som bola celá vyhádzaná. Neviem či to bude tým práškom, alebo čím, ale... Rozhodla som sa, že si ho radšej operiem doma.“ Povedala som prvé, čo ma napadlo.
-„Aha. Tak ale to si to tu musím zaznačiť.“ Povedal a asi si dačo zapísal do knihy, „Dobre, v poriadku, môžete ísť. Prajem príjemný večer.“
Vyšla som von a pozrela som na ten veľký kolos, v ktorom som doteraz bola.
-„United corporations.“ Prečítala som nápis na najväčšej budove. Potom som sa otočila a začala som hľadať chlapa, ktorý ma v tomto monštruóznom komplexe väznil. Z parkoviska vyšlo auto, ktoré šoféroval. Keď ma uvidel, spomalila a chvíľu sa na mňa zadíval.
Pustila som sa jeho smerom, pretože mi nedala jedna vec: Prečo?! No keď som bola asi dva metre od auta, stiahol napoly okienko, a pohol sa z miesta. Keď prechádzal okolo mňa povedal:
-„Veď my sa ešte uvidíme, slečna.“
Zostala som tam stáť neschopná čohokoľvek. Až teraz mi to došlo. Stratila som všetko. Aj keď som získala slobodu. Čo mám z takého života? Stojím na parkovisku nejakej firmy, ani neviem pri akom meste, neskoro v noci, sama, len v tričku s dlhým rukávom, aj keby som zniesla bundu a čo z tohto všetkého mám? Len ten prekliaty pocit slobody. Úplne naštvaná som sa pobrala po ceste, ktorou odišlo jeho auto.
Išla som hodnú chvíľu, kým som sa dostala na hlavný ťah. O takejto nočnej hodine tu nebolo nič. Okrem tej cesty a tmy. Nevedela som, kam mám ísť. Žiadna tabuľa ani značka, ktorá by odkazovala
koľko kilometrov je čo vzdialené.
-„Do kelu aj s takýmto systémom!“ zakričala som nahlas. Sadla som si na kraj cesty a začala som rozmýšľať nad všetkým, čo sa doteraz stalo. No jediná vec, ktorá sa nie a nie dostať z mojej mysle bolo to, prečo ma nechal odísť. Prečo ma nezadržal už na začiatku, keď som si postavila hlavu? Prečo ma nechytili potom, čo som zostala v šatni? A nakoniec, prečo ma nechal vyjsť von z vrátnice? Hovoril predsa, že tá moja túžba je genetického pôvodu, tak ako mohol vystaviť všetkých ľudí takého nebezpečenstva?
-„Aspoň niečo, čo by mohlo dávať súvis. No tak, dievča, sústreď sa. Nikto nie je natoľko dokonalý, aby po sebe nenechal žiadnu stopu.“ Hovorila som sama sebe.
Pomaly som začínala byť opäť na dne zo všetkého čo sa preháňalo v mojej hlave. No po udalostiach uplynulých dní som si pomaly začínala zvykať. Možno to bolo nervami a možno aj počasím, no začínalo mi byť zima. A tak som si obliekla plášť. A zaspala som pri ceste.
Ráno ma zobudilo auto. Zastalo vedľa miesta, kde som ležala a vodič čakal, kým sa preberiem.
-„Nemyslel som si, že dopadneš až takto.“ Povedal, keď som sa postavila na vlastné.
-„ Bebe? Čo ty tu?“ spýtala som sa prekvapená, že o vidím.
-„No, to isté by som sa mohol opýtať aj ja teba. Veď sa na seba pozri. Halloween ešte nebol.“ Povedal posmešne.
-„Ja viem, no stalo sa trocha viac vecí, než som čakala.“ Odvetila som a pokrčila som plecami, „Veď vieš, musím s tým rátať.“
-„Hej hej zlato. Poď ku mne, tam sa dáš do poriadku.“ Povedal a otvoril dvere spolujazdca.
-„Díky Bebe, si moja záchrana.“ Odvetila som keď som nasadala do auta.
-„A čo sa ti prosím ťa stalo?“ spýtal sa ma, keď naštartoval.
-„To vieš, pár ľudí proste nemá rado vymáhačov ako som ja.“ Odvetila som.
-„Aha. Tak ti to zrátali, čo?“ opýtal sa.
-„Tak nejak.“ Odvetila som.
Klamala som mu, tak ako tomu málu ľudí, ktorých som mohla volať svojimi priateľmi. Celý ten čas, čo sme sa s Bebem poznali si myslel, že robím s nejakými mafiánmi. Podvody, vymáhanie dlhov a tak. Nemohla som mu predsa povedať, čo v skutočnosti robím. Aj keď bol Bebe ako môj starší brat. O to viac som ho musela chrániť.
Zaparkovali sme pred bytovkou a on mi podal kľúče.
-„Bež otvoriť, kým to zaparkujem.“ Povedal.
-„Stále ten istý?“ spýtala som sa, keď som ich brala.
-„Nie, už mi patrí polka toho bloku.“ Odvetil ironicky.
-„Tak ja viem? Možno ti obchody začali vynášať.“ Odvetila som.
-„O tom ti ešte poviem.“ Povedal a naznačil mi, aby som šla, „Osprchuj sa, urob si pohodlie a tak. Veď vieš, ako doma.“
A tak som aj urobila. Keď som odomkla, bolo to ako obvykle. Nič sa nezmenilo. Neporiadok všade, kam oko dovidelo. Vždy som mala pocit, že je cestovný typ človeka. Prišiel do bytu, najedol sa, prespal sa a odišiel. Otvorila som skriňu, v ktorej som mala zopár svojich vecí a zaliezla som do sprchy. Otočila som kohútikom, a v momente som pocítila teplú vodu, ktorá začala stekať po celom mojom tele. Mala som pocit, že všetky, čo ma doteraz ťažilo odchádza odtokom spolu s vodou. Zaklonila som hlavu a vnímala som len horúce kvapky, ktoré dopadali na moju tvár. Zrazu buchli dvere. Myklo mnou ako som sa zľakla.
-„Bebe?“ zakričala som zo sprchy, no nikto sa neozýval, preto som zopakovala svoj výkrik, „Bebe?!“
No opäť nič. Nechala som teda sprchu zapnutú, vyliezla som z nej, zabalila som a do osúšky a otvorila som zrkadlo. Začala som v ňom hľadať nejaký ostrý predmet, až sa mi to nakoniec podarilo, našla som nožnice. Chytila som ich ako bodnú zbraň a pomaly som otvorila dvere. Kráčala som skoro po špičkách, aby som urobila čo najmenej hluku. Prezrela som obývačku a spálňu v jednom, no nikoho som tam nenašla a tak som zamierila do kuchyne. No keď som začula ako sa dakto snaží o spev, bolo mi to hneď jasné. Nevošla som preto ani do kuchyne, len som zostala opretá o okraj dverí. Bebe si ma hodnú chvíľu ani nevšimol, pretože bol zaujatý varením, no keď zdvihol hlavu a pozrel do dverí, zatváril sa ak ó keby videl ducha.
-„Moja, prečo si nezakričala, že si tu?“ spýtal sa ma a dával si mp3-ku dole z uší.
-„Bebe, skoro som ťa zabila.“ Povedala som s kamennou tvárou.
-„Ha, vtipné.“ Povedal.
-„Nie Bebe, ja to myslím smrteľne vážne.“ Odvetila som, „Keď si vošiel, kričala som na teba zo sprchy, ale neozýval si sa, tak som zobrala nožnice.“
Pozrel na ne, pretože som ich stále držala v ruke a ja som si až teraz uvedomila, že voda v kúpeľni stále tečie.
-„Sekundičku.“ Povedala som a vrátila som sa späť. Zastavila som vodu, prezliekla som sa a vrátila som sa späť.
Bebe mal zatiaľ prichystaný obed.
-„Poď sa najesť a porozprávaš mi, čo sa stalo.“ Povedal.
A tak sme si sadli a začali sme jesť.
-„Počuj, nenechala som tu kľúče od môjho bytu?“ spýtala som sa podchvíľou.
-„Myslím, že by tu dáke mohli byť.“ Povedal.
-„A nemohol by si pre mňa urobiť takú malú službu?“ spýtala som sa.
-„Akú?“ opätoval mi otázku.
-„Nemohol by si zájsť do môjho bytu a pozrieť sa, či je tam všetko ok?“ spýtala som sa.
-„Čo? Bojíš sa tam ísť sama?“ spýtal sa ma podrivačne.
-„No... Vieš, mám teraz trocha problémy. A nechcem sa tam ukazovať hneď.“ Povedala som.
-„Nebudem sa ťa pýtať." povedal.
Dojedli sme a Bebe navrhol, že tam zbehne hneď. Ja som si mala zatiaľ na chvíľu pospať. Súhlasila som veď som bola naozaj unavená. A tak po tom, čo odišiel som skutočne ľahla na gauč a na chvíľu som zaspala.
Zobudila som sa na buchnutie dverí. Ešte ospalá som si sadla a snažila sa zobudiť. Na chodbe som počula dva hlasy. Bebe si asi zavolal kamaráta, alebo tu má zákazníka. A tak som si opäť ľahla a otočila sa na druhú stranu.
-„To je ona?“ spýtal sa ten druhý, keď vošiel do izby.
-„Hej.“ Povedal Bebe.
Dvihla som hlavu a pozrela som sa na nich, no keď som v Bebeho kamarátovi spoznala jeho, automaticky som sa zdvihla a začala som sa posúvať na sedačke dozadu. Bola som natoľko vystrašená, že som nepocítila jej koniec a prepadla som na zem. Pomaly som sa vyklonila spoza rohu a overila si, či ma oči neklamali. Na moje nešťastie, neklamali.
-„Čo robíš cica? Čoho sa tak bojíš?“ spýtal sa ma Bebe, „On nekúše.“
-„Bebe, ako si mohol?“ spýtala som sa ho.
-„Veď musíš čeliť svojim najväčším strachom, nie?“ odvetil.
-„Čo prosím?“ povedala som nechápavo, „Ako vieš?“
-„No tak, poď sem.“ Povedal a podal mi ruku.
-„Ani ma nenapadne.“ Odvetila som.
-„No tak musíme ísť za tebou.“ Povedal Bebe a posunkom naznačil, aby mu pomohol.
-„Nie, nie, nie, nie!“ kričala som.
-„Zlato. No tak. Zobuď sa.“ Hovoril na mňa Bebe, „Bol to len zlý sen. Neboj, všetko bude ok.“
Pevne ma držal v náručí a nechcel ma pustiť. Nakoniec som sa zobudila.
-„Bol tu, Bebe, prišiel s tebou.“ Povedala som vystrašeným hlasom a začali mi po lícach stekať slzy.
-„Nie cica, nikto so mnou neprišiel. Som tu sám.“ Povedal.
-„Ale... ty si ma vtedy rovnako oslovil. Bebe, kde je?“ spýtala som sa.
-„Kto?“ spýtal sa ma.
-„On.“ Odvetila som.
-„Nikoho s menom On nepoznám. A moja, vieš, že ti hovorím cica dosť často. Proste sa skutočnosť dostala do tvojho sna.“ Odvetil.
-„Sľubuješ?“ spýtala som sa.
-„Prisahám.“ Povedal a zdvihol ruku ako skaut.
-„To som rada.“ Povedala som a pritúlila som sa k nemu.
Ešte raz ma silno objal a povedal:
-„Dobre moja. Viac nežností nebude. Keby ma videla moja drahá, tak by ma asi zabila.“ Povedal a rozosmial sa.
Začala som sa smiať aj ja.
-„Ok, tak mi teda povedz, koho sa tak veľmi bojíš, že ťa straší aj v spánku.“ Povedal.
-„Prepáč Bebe, ale nemôžem.“ Odvetila som, je to dačo, čo jednoducho nesmieš vedieť.
-„Tak mi povedz : Je aspoň dobrý v posteli?“ spýtal sa a usmial sa na mňa.
-„Ach, ty sa nikdy nezapreš. Je deň, kedy nemyslíš na sex?“ spýtala som sa ho.
-„No, bývali časy. Ale odkedy si ma odmietla, tak sa to zmenilo.“ Začal ma podrypovať.
-„ A čakáš, že ti dám šancu, čo?! Prepáč, ale ja si zo zásady so zadanými nezačínam.“ Vrátila som mu to.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár