Kedysi to bolo dievča plné nádeje. Ale kam sa podela tá nádej dnes?
Kde sú tie iskrivé oči plné radosti? Kde je ten prekrásny úsmev a nákazlivý smiech?
Odišiel spolu s nádejou a krásnymi dňami.
Zostala úplne sama. Sama so svojou samotou, ktorá ju neuveriteľne ubíjala.
Hnedo-zelené iskrivé oči sa zmenili. Nahradil ich sklený pohľad do prázdna.
Ak sa hovorí, že oči sú zrkadlom do duše, ona mohla byť učebnicovým príkladom. Prázdnota, ktorá sa v nich javila bola nepredstaviteľná. Až mal človek strach, že sa v tej prázdnote sám stratí.
Odrazu ju nič nezaujímalo, o nič sa nestarala, nič ju netrápilo.
Možno sa chcela zmeniť, ale už nevládala. Všetko, čo doteraz zažila ju oslabilo. Vyšťavilo ju to natoľko, že už nedokázala veriť v nádej.
Kedysi by sa bola postavila aj za úplnú hlúposť na odpor hocikomu, hocičomu. Bola schopná odolávať sile víchric, búrkam, zemetraseniam. A vedela byť silnou oporou. Tak silnou, že ju každý obdivoval.
Ale dnes ju dokázal zlomiť aj vánok.
A to všetko pre neopätovanú lásku, pre nezáujem... pre sebeckosť.
Keď ju potrebovali, vždy bola po ruke. Vždy dokázala vypočuť a poradiť. Ale kde sú tí, ktorým pomáhala keď potrebuje pomoc ona? Keď sa potrebuje vyrozprávať? Otočili sa chrbtom a žijú si svoje životy.
Vlastne, neotočili sa chrbtom. Oni nikdy neboli otočení tvárou k nej.
A tak zomiera v šedej miestnosti osamote. Zomiera posledný hrdina, ktorý mohol zachrániť túto zem. Zomiera, veď všetci sme ľudia.
Zomiera s vetou na perách:
„V ĽAHKÝCH CHVÍĽACH JE JEDNODUCHÉ BYŤ PRIATEĽOM! “
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
cista pravda....