Posol

Videla som ho. Spadol rovno predo mňa. V šedých nohaviciach a tričku, ktoré bolo kedysi bielim. Zdvihol sa zo zeme, oprášil si prach z nohavíc a začal sa obzerať okolo seba.
Zostala som stáť na mieste ako skamenelá. Pozrela som sa nad seba pevne dúfajúc, že nado mnou uvidím lešenie alebo dačo podobné a na ňom chlapov, ktorí sa pozerajú na svojho kamaráta a aspoň trocha sa zaujímajú o to, čo sa stalo, no nič.
Chalan sa prestal obzerať a zaostril na mladý pár, ktorý sedel vedľa seba na lavičke. Vyzerali ako na prvom rande. Dievča túžilo, aby sa jej chlapec dotkol, no ten sa nejako nemal k činu. Bol dosť hanblivý.
Chalan sa pobral ľahkým krokom k nim. Vyzerali, akoby ho vôbec nevnímali. Dokonca ten mladý chalan ani nezareagoval, keď sa ho dotkol.
Dotkol sa ho a vzápätí ustúpil. Mladý sa osmelil a chytil svoje dievča za ruku.
Keď som sa pozrela opäť na chalana, ktorý k nim prišiel, uvidela som jemný úsmev na jeho perách a nenápadné pokyvkávanie hlavou. Bol zlatý. Strapaté hnedé vlasy a kryštálovo modré oči mu dodávali aj v tých zafúľaných šatách akýsi noblesný vzhľad.
Opäť sa začal obzerať a tento krát zamieril dakde, kam môj zorný uhol už nestačil. A tak som sa pohla za ním. Snažila som sa ísť nenápadne aby ma náhodou nespozoroval.
Chalan sa zastavil pri nejakom týpkovi v drahom obleku, podľa mojej mienky muž pracoval dakde vo finančníctve, ale istá som si tým nebola. Položil mu ruku na plece a akoby doňho začal prúdiť dáky striebristý dym či čo to bolo. Keď tento dym obkolesil celého bankára, chalan sa ho pustil a o krok odstúpil. Ten dotelefonoval, otvoril svoj kufrík, vytiahol peňaženku, vybral z nej 10 euro a podal ich bezdomovcovi.
Chalan sa opäť jemne usmial a pohľad mu spočinul na pouličnej maliarke, ktorá sedela neďaleko. Na nohách mala skicár a maľovala bezdomovca, ktorý sa stal pred chvíľou bohatší o 10 eur.
Chalan k nej pristúpil, naklonil sa nad ňu, aby videl, čo maľuje a chvíľu ju pozoroval. Prechádzal zo strany na stranu, akoby na nej dačo hľadal. Na chvíľu zastal a zadíval sa na ňu. Potom k nej prišiel bližšie, sadol si k nej a chytil sa ruky, ktorou držala skicár. Mladá žena však vôbec nevnímala jeho prítomnosť. Nerušene kreslila bezdomovca, no jej telo sa začalo pomaly napĺňať tým striebristým dymom. No napĺňalo sa pomalšie ako telá predošlých dvoch ľudí. Trvalo aj dobrých dvadsať minút, kým sa jej telo celé zaplnilo. Keď sa skončil tento proces, chalan od nej odstúpil a sledoval, čo sa bude diať.
Vtom jej zazvonil telefón. Zdvihla ho a chvíľu počúvala, čo jej hovoria. Potom priškrteným hlasom povedala: „Čo? Nie, nie, to nemôže byť pravda.“ Položila a vzápätí sa rozplakala.
Chalan sklopil zrak a pobral sa ďalej. Pomaly vkráčal do uličky a ja som ho sledovala.
Až keď som vošla do nej aj ja a uistila som sa, že sme tam len my dvaja, opýtala som sa ho: „Prečo to robíš? “
Chalan sa zastavil a pozrel sa na nebo.
„Som za tebou. A chcem vedieť, prečo si urobil to, čo si urobil.“ Povedala som.
Chalan sa otočil a s prekvapeným výrazom sa ma opýtal: „Ty ma vidíš? “

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu