A aj keď je ťažké začať v novom meste odznova, s čistím štítom, myslím, že sa pomaly začínam rozbiehať.
Moje srdce pomaly začína spoznávať, že nie život je voči mne zlý, ale ja sa nepozerám na príležitosti, ktoré mi každý deň ponúka. A aj keď je to pre mňa ako človeka ťažké, každý deň sa prebúdzať z vedomím, že sa musím presvedčiť, že tento deň je krásny, chcem bojovať. Nechcem na smrteľnej posteli povedať svojim deťom, že jediné, čo skutočne musia robiť, je žiť. Nie prežívať.
Uvedomila som si to až neskoro. A preto sú tieto vety venované len a len tebe:
„Prepáč, ak som naše priateľstvo považovala za samozrejmosť. Nikdy som ho tak nemala brať. Pretože ľudská bytosť bola stvorená ako originál (či už to budeš brať z vedeckého alebo náboženského hľadiska), a ty tým originálom si. Dala si mi naozaj veľa. A aj keď je teraz môj život iný, dačo mi v mojom srdci chýba. Hoc som sa snažila zaplniť to, jednoducho to nejde. Je to ako s prvou láskou, prvým bozkom a tak. Proste, niektoré veci/ osoby aj keď za nich nájdeš náhradu, nikdy ich nenahradíš. Len vytvoríš ďalší priečinok vo svojom srdci a zmenšíš priestor, ktorý by mohli zaberať.
Dlho som taktiež viedla vnútorný boj či ťa mám nenávidieť alebo nie. Aj keď mi stále nie sú jasné niektoré veci, nedokážem ťa nenávidieť.
Ďakujem ti za všetky rany ale aj krásne chvíle, ktoré som s tebou zažila.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár