Sama, schúlená v rohu,
kam nedopadá slnečné svetlo.
Papiere roztrhané na zemi ležia,
káva rozliata s rozbitým hrnčekom,
už som aj všetky spoločné fotky zničila,
len aby som zabudla.
Kľúče si nechal na stole,
keď si nahnevaný odchádzal.
Ach, kiež by som to vedela skôr.
Mohla som nám v tom zabrániť.
Rozmýšľam prečo my,
no nenapadá mi dôvod.
Rozmýšľam prečo vy,
no chce sa mi plakať.
Ako ľahko môže človek prejsť z farebna do čierno-biela.
A ako ľahko môže dakto odísť s dačím srdcom.
Svoj sľub som dala.
Len teraz neviem, čím zaplním tú prázdnu dieru.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár