Vločka

Neskorá zima,
mrazivý sneh,
rozhodla sa vločka,
spáchať hriech...

Ako tak pomaly padala,
z nebies až ku Zemi,
premýšľala o sebe,
o iných vločkách a o nebi...

Premýšľala prečo len...
padá taká sama...
Prečo z iných vločiek,
nie je žiadna známa.

Nechcela na musela,
poprosila vietor,
či by ju len zaniesol,
pár metrov so sebou.

Rozprávala o smútku,
ničote a bráne,
ktorá vedie ďaleko...
na rozľahlé pláne...

Kde nie je smútok ani zúfalstvo,
len smiech a primŕzanie...

No tu na ňu vietor pozabudol,
vypustil ju zo svojej dlane,
vločka spadla do područia,
hrejivej Zemskej panej.

Pre iných vykúpenie, pre vločku koniec,
šliapla noha,
zazvonil zvoniec.

Malá kvapka vody,
plačlivo pozerá hore,
chce prežiť aspoň tak,
no pani Zem si zase robí svoje.

Vločky už niet,
vietor stále zavýja,
unáša ďalšie vločky,
a zanedbaním ich zabíja.

Ony si vybrali svoju cestu,
podpísali zmluvu nepísanú,
ktorá im naposledy zaistí...
cestu nevídanú.

Vedia ako cesta skončí,
netrápia sa však,
lebo koľkokrát sa pred tým koncom obzrú,
svet je pre nich len škaredý, šedivý mrak..

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu