Hnevalo ma to. Teda, len istý čas, potom mi to už začalo byť jedno a plánovala som si svetlú budúcnosť s mačkami a obrovskou knižnicou. A veď to by bolo fajn, nie?
Brala som teda svoje utekanie ako “vpohode-vec“, a keď sa mi na niekom niečo začalo nepáčiť, len som vycúvala a z idúceho vlaku som jednoducho zoskočila. A oni sa viezli ďalej a spoznávali ďalšie Lucie, ktoré už boli (dúfam) stvorené pre nich.
A potom sme sa zoznámili a tie úvodné veci už nespomeniem, lebo sa spomínali často a všetky boli krásne . Tak, ako je krásne všetko toto, čo sa nám deje. Vlastne, nie len to čo sa nám deje, ale celý svet je krajší, keď sme spolu, alebo keď si zavoláme, alebo napíšeme. Alebo keď na neho myslím. Vtedy je slnečno, aj keď prší, a ja mám chuť tancovať (aj keď to neviem) a povedať celému svetu, že Dávid je najlepší chlapec široko-ďaleko. Áno, každá môže povedať, že jej „Dávid“ je ten najlepší. O tom by som sa s nimi pokojne pohádala.
Sedím na posteli, a tak prihúplo sa usmievam. Beática sa už tvári, že to nevidí, ale všimla som si, že na mňa občas pozrie.
Viem, že nie som ideálna a mám chyby. Viem, že som nerozhodná a viem, že sa tvárim ako hrdinka a do poslednej chvíle sa pokúšam otvoriť fľašu s minerálkou, aj keď to nijakovsky nejde. Dobre viem, že som tvrdohlavá ako baran a viem, že neviem riešiť konflikty a radšej idem plakať do izby, ako by som sa mala človeku v tej chvíli pozrieť do očí. Viem, že v kuchyni mi to stále moc nejde (aj keď sa snažím o trochu viac odkedy sa poznáme), a aj to, že som mu naposledy v noci, už tradične, kradla paplón. Viem, že nemám ideálnu postavu, vlasy, a že v tisíc ďalších smeroch som nedokonalá. Ale snažím sa, naozaj.
Snažíme sa spolu. Vo všetkom. Zbožňujem, ako sa navzájom rešpektujeme, ako vieme hľadať kompromisy. Zbožňujem, ako si plánujeme budúcnosť.
Zbožňujem, ako sa vie na mňa pozrieť. Tak zboku. Tak najkrajšie na svete. Naozaj. Ten pohľad lieči všetky boľačky a všetky problémy posiela dočerta.
A dnes už neutekám a chyby nehľadám. Viem, že sama nebudem, a to ma teší. Nie len preto, že konečne môžem v Cinemaxe kupovať lístok na dvojsedačku. Teší ma to preto, že môžem zdieľať svoje bytie práve s Tebou. Že si večer spolu umyjeme zuby (poniektorí prstom, lebo presúvať sa medzi štyrmi mestami rovná sa zabúdať si kefku) a dáme si dobrú noc, objímeme sa a pár sekúnd sa nehýbeme, akoby sme ozaj šli spať, aj keď obaja dobre vieme, že spať sa ešte nebude.
V pondelok sme si dali pusu pod gaštanom, lebo v Bratislave pri hlavnej stanici sa čerešňa dá zohnať len v tekutom stave.
Inak, tie motýle v bruchu nie sú mýtus. Oni ozaj existujú.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
matiarka
3. 5.mája 2017 22:58
Vy ste lásky najväčšie
4
Lúštim som kryptograf a vyšlo mi, že ma ľúbiš....neviem čo je na tom pravdy, ale tak dík
Napíš svoj komentár