Báseň z obdobia keď som mala 14 :) odhalenie na konci :)

"Mám ťa tak veľmi rád"
šepkal jej každým dňnom,
tešil sa toľkokrát,
všetok čas trávil s ňou.

Keď uzrela svetlo sveta,
ako prvý pri nej stál,
bola slabšia ako dieťa,
na starosť si ju zobral on,
hrávali sa spolu deň i noc,
jeden druhému vždy prišli na pomoc.
Od začiatku si krásne rozumeli,
spolu im nebolo treba doktorov.
Ona mu liečila rany na duši,
a keď ju zobrali od mamy,
on jej bol najväčšou oporou.

Nikdy ju nedržal, doprial jej voľnosti,
stále ju nechal nech si behá, skáče.
Jej láska k nemu rástla čoraz viac,
puto ich priateľstva dosiahlo hranicu pevnosti.

Tak rýchlo ako rástla ona,
tak rýchlo sa stával z chlapca muž.
Keď musel potom odísť do školy,
volala za ním: "Nikdy ma neopusť..."
On plakal veľmi,
ona ešte viac,
no o tom, že celých päť rokov stále myslia na seba
vedeli iba dvaja - slnko a mesiac.

On chodil do školy,
no smútok v duši mal,
ju nechali pracovať,
ale vždy myslela na to,
ako sa s äou po lúkach preháňal.

Keď sa po rokoch vrátil domov,
okolo krku sa jej hodil, povedal:
"Ja ťa už nikdy neopustím!
Zostaneš navždy iba so mnou,
prepáč mi, že som ťa tu zanechal..."
Hneď vybehli sa vonku hrať,
nadšení behali spolu po lúke,
veď mali zase jeden druhého,
čo viac si už tí dvaja mohli priať...

Na dievča on ani nepomzslel,
s ňou bol ten najšťastnejší na svete,
ona ho ľúbila láskou človeka,
šťastnejší pár na Zemi nenájdete.
Za celý život sa neoženil,
ju mal za ženu - tomu veril
a nebolo mu viac treba.

No keď ho navždy opustila,
bol smutný, slzy však neronil,
veď o pár rokov sa opäť v nebi stretnú
a jedno vedel:
kobylka žije v srdci stále s ním...

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu