Jedného dna som sa zobudila do bielej prikrývky. Sadla som si na postel a rozmýšľala pozorujúc ako biele vločky padajú na zem , o tom čo nám bolo dané. Dostala som zdravie , prekrásnu prírodu, zlatisté hory, priezračné rieky tečúce kdesi v diaľke. Dostala som aj rodinu, môjho otca, mamu možno bratov, sestry, ktorých som nikdy nepoznala. Neviem , kto je moja rodina ani , kde bývajú neviem si ich ani predstaviť aj keď si zavriem oči a ustavične si ich chcem pripomenúť , nepamätám sa. Možno je to tým , že oni ma nechceli spoznať a nechali ma tu samú v tomto dome, nepovedali dokonca ani ahoj, mohli mi nechať aspoň fotku alebo niečo , že keď budem staršia tak ich nájdem a dozviem sa prečo sa to stalo , však nie som chorá. Slza sa mi skotúľala dolu lícom , stále to bolelo aj keď to bolo už niekoľko rokov čo sa to stalo. Moji rodičia , ktorých som dostala od Boha na to aby boli mojou oporou a držali ma vo svojich rukách po celý ich život ma opustili. Vyrastala som v deckom domove a rodinu som nikdy nepoznala , no mala som priateľov , Janku a Štef. Z mojich úvah ma zobudilo hlasné zvonenie , rýchlo som si zotrela slzu z líca , bála som sa totižto , že opatrovateľky a iné deti sa mi budú zasa vysmievať za moju slabosť. Rýchlo som sa obliekla a otvorila dvere svojej izby. Deti sa valili po chodbe a hladné sa tešili na raňajky , vždy som sa tomu čudovala , však museli vedieť , že zas dostaneme nejakú gebuzinu. Pokývala som nad tým všetkým hlavou a snažila som sa nájsť kdesi moje priateľky. Zrazu som ich zazrela , stáli v kúte
chodby a kývali mi. Nejakým zázrakom som sa k nim pretlačila a pozdravila ich.
"ahojte baby , vyspali ste sa? ?
"Cawooo , jasan , len postele boli tvrdé ako vždy, fuu , ale som hladná...a ty ako ? ? a Čo? ? Budeme už jest? ? ?
Tak toto bola celá Janka. Malé roztomilé, priateľské stvorenie , ktoré mali všetci radi , dokonca aj opatrovateľky sa na ňu usmievali a boli ku nej milé , jednoducho vedela si získať srdcia ľudí a to najmä svojou úprimnosťou a otvorenosťou.
Čo bolo na nej ojedinelé bolo najmä to , že nikdy neskončila vec s ktorou začala.
"Ale no Janka, upokoj sa , povedala jej Štef , nechaj tu Evu nech si aspoň vydýchne, inak keď sme tu už všetky , niečo pre vás mám , poďte za mnou a tajnostkársky sa usmiala. Chcela som namietať , bola som naozaj hladná aj keď bola nad Slnko jasnejšie , že určite dostaneme zas jeden z tých tvrdých rohlíkov a
nechutných pomazániek , aj keď sa to nedalo jest aspoň to utíšilo hlad , ale co sa dalo robiť.Štef bola proste Štef a každý v deckom domove vedel a to najmä my s Jankou , že keď ona niečo zavelí tak sa to splní , okrem toho vedela zohnať veci o ktorých iné deti len snívali. Preto sme ju nasledovali. Štef sa potichučky vytratila z miestnosti , lebo pred raňajkami alebo iným programom sme mali zakázané
vychádzať z miestnosti , kde sme sa mali všetci zhromaždiť , tentoraz to bolo pred spoločnou modlitbou. Nebolo to však ťažké , lebo každý jeden v deckom
domove vedel , že keď sa vytratí a nepríde na raňajky bude hladný , preto to nikto nerobil a opatrovateľky na to ani nedávali poriadne pozor , ale aj tak
keď niekoho prichytili nebolo mu dvakrát do smiechu. Preto sme to robili vždy opatrne. Sledovali sme Štef až do jej izby , keď sme vošli do izby Štef sa
na nás obrátila a potichu zavelila:
"Zavrite dvere..ale potichu.
"Štef , čo si sa zbláznila? ? budeme hladné , neuvedomuješ si to? ? vyštekla som na ňu , ale pravdaže potichu.
"Ticho, najprv zavrite dvere , potom vám to vysvetlím.
Janka zavrela dvere a Štef začala.
"Janka vystri dlaň pred seba prosím...usmiala sa na ňu Štef.
Janka rozpačito vystrela svoju dlaň a nechápavo sa zahľadela na Štef.
Štef sa usmiala a vytiahla kusisko čokolády , odlomila z neho a podala kus Janke.
"Ďakujem Štefanka...možno by Janka ďakovala aj viac , ale už sa napchávala poriadnym kosiskom čokolády.
"Ty si úžasná Štef , odklial to máš? spýtala som jej a popritom som už natrčila ruku , zabudnúc na tvrdé rožky a nechutnú pomazánku.
"To je moje tajomstvo , uškrnula sa na mňa Štef a podala mi velikánsky kus čokolády.
Až vtedy mi to došlo. Dostala som príbuzných akých som dostala , ale mám priateľov , ktorých som si vybrala sama a viem , že tí pri mne budú
stáť aspoň prinajmenšom 100 rokov.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár