Aké mu to všetko pripadalo pokrytecké a prázdne. Je preč, už ju necíti, už ju aj tak nikdy v živote neuvidí a teraz tu stojí a smúti nad jej odchodom.
Vždy si vravel, že smrť nie je nič iné ako pokračovanie niečoho nového, niečoho viac. Vždy si vravel, že nebude smútiť za mŕtvymi, no teraz tu stojí
a pozerá sa na jej fotku a spomína si na všetko to krásne, čo spolu prežili. Ako sa má vrátiť, do svojho prázdneho domu? Ako má na ňu zabudnúť?
Nevedel to. Stál nad jej hrobom ľutoval seba samého a hneval sa na celý svet, hneval sa, že im nedali právo prežívať svoju lásku. Medzitým začalo pršať,
no on nevnímal ako mu slzy a kvapky zmáčajú celé telo. Vnímal len svoj smútok. Zrazu zacítil na svojom ramene niečiu ruku. Neotočil sa a nepozrel sa
kto by to mohol byť, len sa striasol od odporu. Chcel byť sám, so svojou milovanou, nech mu aspoň teraz už svet dá pokoj a nechá ich prežívať svoju lásku.
Ruka však stále spočívala na jeho ramene. Pevne ho držala a snažila sa mu dodať silu. No čo za silu? Akú silu? vráti mu tá sila, jeho Elizu? Za jeho
chrbtom sa ozval hlas neznámej osoby.
"ži ďalej, aj ona by to chcela, nechcela by ťa tu vidieť ako každý deň od jej smrti trúchliš nad jej hrobom."
"život bez nej nemá cenu, a vy to viete! Však nás dvoch mala najradšej, a akú na ňu teraz zabúdate, ako Vám je teraz ukradnutá, vari ste ju naozaj nemilovali!"
"Ticho buď, sám vieš, ako bola môjmu srdcu blízko, ale sama si to vyvolila, vyvolila si smrť, no chcela zabiť seba nie nás. A či som zabudol óóó
ako som mohol zabudnúť, na jej slávičí hlas a jemný smiech, ešte teraz cítim to chvenie keď sa na mňa ako dieťa usmiala."
"Možno vy ste zabudli, ale ja nechcem, NECHCEM!!...chcem svoju Elizu..chcem aby som znova počul, tie slová od nej: MILUJEM TA...budem s tebou, a teraz je
všetkému koniec??...všetkému?"
"skončil sa len jej život, no nás musí ísť ďalej!! No nie som tu preto aby som ti dával nádej a potešil ťa, lebo moje slová sú tiež plné smútku, ale mám
tu pre teba list, od nej! Dala mi ho deň pred jej smrťou, nech ti ho dám. Ako si teraz vyčítam, že som ho neotvoril a neporušil svoje
slovo.Poď dnu, tam ti ho dám." Po týchto slovách ruka už nestláčala jeho rameno a tiché kroky sa ozývali po kamenistom chodníku. On tam ešte chvíľku stál,
nechcel ju opustiť, no nakoniec sa obrátil a kráčal s neprítomným pohľadom dnu. Keď bol dnu, sadol si do kresla.
"Tu máš ten list"
Dychtivo ho schmatol a s trasúcimi rukami ho otvoril.
Drahý môj, miláčik!!
Píšem ti tento list na rozlúčku, keď ho už budeš čítať, nebudem pri tebe. Budem zakopaná v hline spolu so svojím telom, no nesmúť, tým sa nič nekončí, len
začína. Však miláčik sám si mi vravel, že smrť nič nerozdelí, len upevní. Možno chceš vedieť, prečo som si to spravila, či som nemyslela na tvoj žiaľ, ktorý
teraz musíš prežívať. Už som nemohla vydržať, tú priepasť čo delila naše šťastie, nemohla som zniesť, tie pohľady ľudí v dedine a najmä jeho, na ten jeho
pohľad, ktorý si ma premeriaval žiadostivými očami. Pred mesiacom prišiel k mojim rodičom popýtať ma o ruku a oni privolili. Privolili miláčik, aj keď
som nariekala prosila, nie!!!...nechceli počúvať, môj smútok, vraveli mi, že vraj budem šťastná, nech zabudnem na klamstvá čo sa o ňom hovoria, vraj má
peniaze a to je to hlavné. Nechcela som veriť tomu čo som počula, predali ma, moji vlastný rodičia ma predali za peniaze, no popritom všetkom klamali
samy seba. Klamali sa, že budem šťastná a prinesiem šťastie aj im. Ty si bol preč a ja som nemala komu rozpovedať svoje súženie. Nemohla som zniesť ten pocit
,že nebudem patriť tebe, že mám na teba zabudnúť a žiť si život s tým grobianom, čo k smrti priniesol už svoju starú, chúďa manželku. Vedeli to, vedeli...
všetci to vedeli, aj tak ma predali. Odpusť miláčik, drahý môj, odpusť, že sa s tebou lúčim, že sa ťa vzdávam bez boja, ale už nedokážem bojovať, už nedokážem.
Zavrhli našu lásku, zavrhli...teraz mi už nič iné nezostáva len skočiť, a dúfať, že Boh mi to odpustí, odpustí mi moje previnenia a to že som si vzala život
,ktorý mi s toľkou láskou podaroval, však on je spravodlivý...hádam mi odpustí. Odpusť však aj ty mne, aj Albertovi odpusť, že ti ten list nedal skôr,
chudák môj dobrodinec to nevedel, nič mu nevyčítaj, však vás dvoch som mala najradšej a poďakuj mu za mňa, za to, že sa o mňa staral, keď som bola dieťa
a ponúkal mi starostlivú ruku,ktorá ma chránila, no pred týmto by ma nevedel ochrániť ani on. Odpusť miláčik. Beriem si svoj život v nádeji, že ťa raz
uvidím, uvidím ťa vedľa mňa v raji. Nespravodlivosť ma k tomu dohnala, len ona, nikomu nič nevyčítam. Maj sa miláčik, uvidíme sa v raji.
Tvoja milujúca Eliza.
"Prečoo???, prečo si si to spravila, miláčik, zlatíčko??...boly by sme žili aj s tým..mali by sme jeden druhého, bolo by nám jedno, čo by si mysleli ľuďia
utiekli by sme..., Eliza, však bola ešte šanca" Vykríkol bolestivým hlasom. Padol z kresla na podlahu a plakal klačiac na svojich kolenách.
Albert k nemu podišiel a znova mu položil ruku na plece.
" Poplač si a dovoľ nech môžem plakať s tebou". Nedostal odpoveď, no už necítil odpor od svojho priateľa, rozplakal sa aj on. Takto tam plakali dve osoby,
dve osoby, ktoré už nemali prečo ani pre koho žiť. Smrť a nespravodlivosť im zobrala všetko. Jednému lásku, druhému dieťa, ktoré nikdy mať nemohol.
Pomaly padal súmrak na krajinu, pomaly sa všetko pripravovalo na svoj odpočinok, no oni tam boli stále jeden pre druhého a plakali.
zrazu Albert prehovoril.
"pamätáš sa ,keď ste boli ešte deti, a nosieval som vám jabĺčka. Vždy ste sa tak náramne potešili."
"pamätám a pamätám sa aj na to, ako sme ich zjedli a potom sme si šli k Vám natrhať ďalšie, lebo nám nestačili a vy ste nás vždy prichytili, ale nehnvali
ste sa, len ste nám pomohli vyliezť na strom, nech si natrháme. Aká bola pri tom krásna, už vtedy, keď som bol dieťa som ju miloval a ona mňa, boli
sme si predurčený jeden pre druhého....a teraz..vari to skončilo? Môže tento príbeh skončiť skazom a smútkom?..."
"Neskončilo to, ani to nikdy neskončí. Zostane v našich spomienkach, zostane...v našich srdciach, však nás neodpustila navždy, len šla skôr a tam na nás
bude čakať"
" Skončilo to Albert, skončilo, vy to viete tak dobre ako to viem ja. Smrť končí všetko, už neverím tým táraninám, čo som počúval v kostole, už neverím
tým veciam, čo som si myslel, nie...skončil jej život, skončí aj ten môj, umriem a budem s ňou, už nemá cenu žiť!!...nemá!! Albert prosim Vás, nevravte
mi nič, nemá!"
"Nenechaj sa oklamať svojim smútkom. Nedovoľ aby jej smrťou skončil aj tvoj život. Ver mi NECHCELA BY TO!! Prosím, ver, že smrťou nič nekončí, čaká na teba
, tam niekde, kde je jej dobre, čaká!! Už sa netrápi a nemá strach z toho grobiana, už necíti jej opovržlivý pohľad na jej tele!! Teraz je jej dobre a ty
musíš ísť ďalej!"
" Ale pre koho mám teraz žiť???..Albert, pre koho?? Nie prosím neunúvaj sa ma zastaviť, nechcem tu žiť bez nej!
"Počkaj!!!" Zakričal za ním Albert, ale on ho nepočúval, vybehol z domca a bežal k jej hrobu. Albert vybehol za ním, ale staroba mu nedovolila, chytil sa
za svoje srdce a sadol si do kresla. Zopäl si ruky a po prvýkrát vo svojom živote sa začal modliť, veril v Boha, ale nikdy nemal potrebu sa k nemu modliť.
Medzitým on stál pri jej hrobe, kľačal v blate a smutne sa pozeral na jej hrob.
"Vráť sa vráť!!! Miláčik!! vrát sa!!! PRECOOO???!!! prečo mi ťa zobrali...zlatíčko.., miláčik, holúbätko, žil som len pre teba, pre nikoho iného, ty to vieš a teraz?"
nie nemá cenu ďalej žiť, zoberiem si život tu, pri tvojom hrobe a budeme spolu". Pomaly si vytiahol svoj vojenský revolver a priložil si ho k hlave.
"teraz to skončím, miláčik!" stisol kohútik, no namiesto hluku guľky sa ozval prázdny zásobník.
"Vari, už ani Boh mi nechce dovoliť byť s tebou???? O Bože, ak existuješ, dovoľ mi nech môžem byť s ňou." Zrazu mu jeho pohľad spočinul na jej fotke.
Na jej krásnych čiernych očkách a milom úsmeve. "Aká je tam šťastná miláčik môj, moje chúďatko!!!" Stále hľadel do jej očí. "ona by nechcela aby som si zobral
svoj život, chcela by nech idem ďalej. Eliza, odpusť mi, že som si chcel zobrať život, odpusť mi to, verím že ma počkáš a uvidím ťa a vtedy budeme spolu v raji.
Naša láska bude večná!!!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár