spev, ako spieva o láske, ako spieva:Hymnu lásky. Láska je trpezlivá,láska je dobrotivá,nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva, nie je neslušná ,nie je sebecká,nerozčuľuje sa , nezamýšľa zle ,neraduje sa z neprávosti ,ale teší sa s pravdou, všetkému verí ,všetkého sa nádejá ,všetko pretrpí.
Slávik však zrazu prestal spievať, uvedomil si, že ľudia už nechcú počuť o láske ,radšej majú peniaze a moc. Vietor pochopil ,čo si myslí a pomaly k nemu privial.
"Slávik ,prečo nespievaš?" spýtal sa ho.
"Ľudia už nechcú počuť moje piesne, láska je stratená!" smutne mu odvetil a schúlil si svoju hnedú hlávku do peria.
"Nesmúť sláviček ,ale počúvaj, porozprávam ti o osobe lásky!" Slávik neveriaco na neho zahľadel očkami, ale nič mu neodvetil. Vietor začal rozprávať svoj príbeh:
Raz jeden mladý človek-Edmund sa prechádzal po svojej kutici a
premýšľal. Zrak mu však zrazu padol na obraz jeho matky, na jej
hrejivé a láskavé oči.Sedela pri jeho posteli a pozerala sa ako spí.Edmund si pomaly sadol na postel a oči mal stále upreté na ten obraz.Spomenul si ako mu varievala každý deň,
ako sa o neho starala.Spomenul si ako pri ňom sedela deň i noc, keď bol chorý.Spomenul si ako sa radovala z jeho úspechov, ako ho vyprevádzala do školy a s otvorenou náručou ho vítala doma.Po líci sa mu skotúľala slza.Spomenul si však aj na všetky útrapy, ktoré jej spravil ,ako ju neposlúchal, ako na ňu mal zlé slová.
"Matka!" vykríkol a chytil si hlavu.
"Matka odpusť!" potúžil po maminom hrejivom a teplom objatí ,túžil potom aby mu povedala ,že všetko bude dobré.
"Ako ja budem bez teba ďalej žiť??"pýtal sa toho obrazu, ale zostalo ticho.Musel si uvedomiť ,že už nebude počuť jej hlas a jej múdre slová.
Jeho matka bola mŕtva už rok a aj keď mal 30 rokov ,stále bol tým istým dieťaťom túžiacim po svojej matke.
Zrazu vstal z postele a začal sa rozčúlene prechádzať po svojej izbe, cítil ako ho to všetko gniavi,ako nemôže zabudnúť čo jej spravil,ako jej nemohol dať takú lásku akú mu dala ona. Zrazu zastal a pozrel sa do zrkadla.
"Vari ja to môžem matka?" "Môžem si odpustiť ,že som ťa zanechal a šiel za vlastnými snami? Viem ,že ty by si mi odpustila, ale môžem odpustiť sám sebe?"
"Už aj tá tvár sa mi hnusí ,čo sa na mňa uškŕňa z toho zrkadla, tak
veľmi v nej vidím teba matka, ale nie to dobré, len to zlé ,zo
mňa".Odvrátil svoju tvár od zrkadla a znovu sa zahľadel na ten obraz. Videl ako sa na neho usmieva. Spomenul si:"Dieťa ja ťa budem vždy milovať".Pochopil ,čo mal už dávno: Mama je
tá osoba lásky, miluje ťa aj keď vie o tebe všetko. Radostne sa na ňu usmial,cítil na srdci jej odpustenie a konečne aj to svoje.
"Už chápeš slávik?" spýtal sa ho vietor.
Slávik sa na neho radostne obzrel.
"Áno, láska tu bude vždy, kým je tu hrejivé a teplé matkino srdce,
neprelomí ho hnev, či žiaľ, lebo ona je tou osobou lásky až do konca sveta."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár