Starenka

Len tak si kráča mestom, svojou ulicou a takmer nikto na ňu ani len nepozrie, ani očkom na ňu nezažmúri aby sa na ňu lepšie prizrel. Nie, kráča a popritom je celý čas sama. Ľudia, namiesto toho, aby jej pomohli sa jej radšej vyhýbajú a idú všetkými smermi, nechcú vedľa nej chodiť, pretože predstavuje biedu a všetko to zlé. Hoc, potrebuje ich pomoc, hoc sa len ako tak udrží na svojich nohách. No predsa, aj keď je slabá, aj keď nevládze stále ide a robí to, na čo bola predurčená. Žije. Možno by sme boli prekvapení, ak by sme sa na ňu aspoň kútikom očka zahľadeli ako žije. Nežije len tak, pre čas, ale žije aby žila. Žije aby pomohla druhým, žije aby potešila aby neublížila a hlavne aby nezraňovala. A namiesto toho, aby jej bolo poďakované za jej lásku, všetci od nej radšej bočia. Presne toto je tá osoba, ktorú som dnes stretla. Starenka, zohnutá pod ťažkým nákladom, pomaly a s veľkou námahou vykračujúc na maličkých nôžkach. Jej tvár bola starecká s množstvom vrások. Oči neboli zatemnené, neboli ani chladné a bez iskričky. Hoc bola táto starenka už staršia, tak jej oči žiarili radosťou, ale nie pochabou radosťou, nie radosťou zo zážitkov, ale radosťou zo samotného života o čom svedčil aj jej dobromyseľný úsmev, ktorý sa jej priam ihral na tvári. To, že jej oči neboli prázdne a pripravené na odchod ma priam prekvapilo. Zamyslela som sa ešte viac nad touto starenkou, ktorá popri mne pomaly prechádzala. Prečo to tak je? Prečo nie je pripravená nato, že umrie? Neviem, možno si uvedomuje, že kým má prečo žiť, tak žije. Udivovala ma jej sila, udivovalo ma to, že kráča, hoc by už nemusela. Prečo vlastne žije? Na koho sa teší? V tom, som si všimla dve mladé dievčatá okolo 17-tky ako sa rýchlym krokom približovali k tejto starenke. Ani si ju nevšimli, nepozreli sa jej do tváre, ale rýchlym krokom tak ako dovtedy okolo nej prešli. Udivovalo ma to. Zahľadela som sa na tieto dve dievčatá, neboli škaredé, možno by sa dalo povedať, že boli až krásne. Oblečené v moderných šatách, cez ruky mali prehodené kožené kabelky, na nohách vysoké topánky. Usmievali sa a bolo vidno, že majú medzi sebou zábavný rozhovor. Ak by som sa na ne zahľadela letmým pohľadom, myslela by som si, že sú šťastné a nič ich netrápi. Avšak, to som nemohla. Zahľadela som sa do ich očí. Ich oči boli prázdne, možno kde-tu sa v nich zaiskrilo, ale nič viac. Boli to oči povrchné, oči, ktoré nemohli hovoriť: Žijem. Neboli si ani vedomé toho, že umrú. Tieto oči vládli, podmaňovali si život. Vedeli, že ešte majú veľa času, boli to oči sebcov. Zhrozilo ma to. Ako sa mohli tieto oči dvoch mladých dievčat tak odlišovať od tých starenkiných? Táto starenka je chorá, pomaly sa vlečie, možno väčšina jej priateľom je mŕtvych, ale jej oči majú v sebe príbeh, majú o čom rozprávať, vedia sa radovať skutočnou radosťou a vedia milovať skutočnou láskou. Avšak, oči týchto dievčat sú tak prázdne, žijú len pre moment, nežijú pre večnosť. Ich chôdza, ich úsmevy, ich rozhadzovanie rukami všetko mi to pripadalo povrchné. Ani jedno úprimné gesto, ani jedno vážne slovo. Rýchlo som od nich odvrátila zrak a radšej som sa zahľadela späť na starenku. Všimla si môj pohľad a s radosťou sa na mňa usmiala, opätovala som jej ho. Starenka sa usmiala ešte raz a pomaly ďalej šla svojou cestou. Starenka, ktorá vie o čom hovorí, starenka, ktorá vie pre čo a pre koho žije. Úprimnosť a láska.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu